Pre ľudí o ľuďoch

Nepísala som už tak dlho. Niekedy sa toho dialo tak málo, že som nemala o čom, a niekedy zase toľko, že som nestíhala o ničom z toho. A možno som ani nechcela.

Teraz je taký dobrý čas. Niečo medzi predtým a potom. Treba to využiť.

V poslednom čase sa dalo veľa počuť o ľuďoch, akí sú. V súvislosti s Národným pochodom za život alebo s Pride pochodom, v súvislosti s materializmom či neláskou, neodpúšaniu, hnevu, nechápaniu a netrpezlivosti. A tak. No áno, keby sme boli všetci dokonalí, bolo by to nudné.

- - -

Najprv od nuly -

Sme bytosti, a sme zvláštni. A náladoví. A čudní. Vieme robiť dobro, vieme aj raniť. Jednoducho sa učíme byť ľuďmi bez návodu na použitie. A pri tom všetkom neprehrať život.

Byť ľuďmi je dôležité poslanie, nie každý sa v ňom však nájde.

Veď aj my sme len tým, čím sa urobíme. A vytvárame sa na základe toho, čo je podľa nás správne, alebo čo nás vystihuje. Aj na základe toho, čo nás nevystihuje, jednoducho človek musí zistiť, čo nechce, aby vedel naisto, čo chce. No čo by malo vystihovať človeka vo všeobecnosti?

(Aj keď nemôžem povedať, že sme tu už vzor nemali, pred nejakými 2000 rokmi tu už jeden bol, ale to je vraj vec viery či postoja. )

Ľahšie sa definuje to, čo sa nesmie, ako to, čo sa smie. Teda lebo je toho vraj menej. Lebo je to jasne viditeľné na dobrom podklade.

Zaujímavé je, ako človek ľahko posúdi druhého na základe toho, že spravil niečo zle, no nevšimne si, keď pred tým spravil viacero vecí dobre. A možno je to práve o tom, že sme sa naučili byť zvyknutí na dobro. Nie sme na dobro citliví. Uznali sme ho za taký štandard správania, za takú rovnovážnu polohu či nulu vzťažnej sústavy človek - spoločnosť. Jednoducho podľa mňa sme si spravili z jednotky nulu a z nuly ďalšie zo záporných čísel.Takže aj keď si jednotka, si vlastne stále na nule, musíš byť lepší, ak nechceš byť nula.

A ľudí nie vždy baví byť nulou.

Preto sú aj mínus jednotky, mínus dvojky, ale aj jednotky. Je to interval všetkých reálnych čísel - ľudí, neohraničená funkcia rastúca do neba.

Na druhej strane je skvelé, že sa máme v čom prekonávať, keď je toľko veľa reálnych čísel, je to naša slobodná voľba - môžeme byť čím len chceme. Chcela by som byť jedenástka, zatiaľ som taká priemerná nula. Netreba sa však ľakať, veď na to máme celý život!

- - -

Teraz o hodnote

Hovorí sa, že človek má takú hodnotu ako veci, ktoré si váži. A hodnotu veciam dávame my. Je to však hodnota relatívna. Tak ako sa každému páči iná farba, tak sa aj ľudia striedajú v názoroch na materiálne veci. Pripisujeme im význam, lebo vlastný nemajú.

Nevieme, akú má hodnotu obraz neznámeho maliara. Jeden by ho predal čím skôr a za lacno, lebo sa mu nehodí do interiéru a zaberá miesto. Iný by ho však nikdy nepredal pre jeho nevyčísliteľnú umeleckú hodnotu.

Je to taký paradox. Materiálne veci majú len relatívnu hodnotu. Avšak hodnoty ostatných nemateriálnych vecí, akými sú láska, viera či nádej, sú absolútne, pevné, nemenné. Trváce, nikto sa o tom nebude hádať.

A pritom žiadna z nich neváži viac než centimeter kubický vzduchu.

A vlastne -

Koľko váži centimeter kubický nádeje?

Preto hodnotu človeka nemusíme hľadať len vo veciach, ktoré si váži, lebo hodnotu im dávame my. Pravá hodnota človeka sa pozná podľa tých vecí, pre ktoré je merítko rovnaké.

A veru v každom človeku je zavše trochu hodnoty, veď Otecko nevytvoril odpad.

Preto nepozerajme na seba ľudskými očami, ale pozerajme ďalej. Sme akí sme. Nejakí sme boli a nejakí budeme. Hlavne buďme hodnotnými ľuďmi a hľadajme,.. nie, spoznávajme hodnotu v ľuďoch. Dajme im pocit, že vážia aspoň ako ten centimeter kubický nádeje v našom vrecku

- - -


A o ťažkých veciach -


Priemer získame sčítaním všetkých hodnôt a podelením ich počtom. Tak teda ak dostanem známky 1, 2 a 3, tak mi matematika povie, že budem mať čistú dvojku. Učiteľ mi však povie, že ak chcem jednotku, stačí sa prihlásiť odpovedať. Je to však jedine naše rozhodnutie, či si dáme tú námahu, pripravíme sa a príhlasime odpovedať. Jedni si povedia - aj dvojka je dobrá, už na to kašlem. Iní však majú tvrdý zadek a naučia sa to. A potom sa môžu prihlásiť - no nemusia. Tam rozhodne odvaha.

Odvaha robiť ťažké veci.

Už som tu na svete nejaký ten piatok a myslím, že svoj život môžem hodnotiť pozitívne. Mám se fajn. Ale môžem sa mať lepšie, môžem sa mať výborne.

Odvážni ľudia nie sú tí, ktorí nemajú strach, ale tí, ktorí sa ho rozhodujú prekonávať.

Strach sú silné putá. Je to ten hlas v hlave, ktorý ti hovorí, že na to nemáš. Je to práve to váhanie, či má zmysel to, čo robíš, a či to bude mať nejaký význam pre ostatných. Je to lepidlo, čo ti zalepí ústa, keď chceš niečo povedať, ale nevieš, či smieš.

No svet nemenia ľudia, ktorí si len niečo myslia. Svet menia ľudia odvážni robiť ťažké veci.

Nikto sa nestal expertom v oblasti vďaka tomu, že sa vždy naučil len to, čo potreboval na hodinu. Rozhodol sa spraviť ťažkú vec - učil sa navyše a učil sa dlho. Nechápal, ale pýtal sa.

Hovorí sa, že sa musíš spýtať 4x prečo, aby si niečo pochopil.

Prečo? - Lebo ti to ľudia, ktorí to vedia, môžu vysvetliť
Prečo? - Lebo sa to naučili počas života.
Prečo? - Lebo tiež sú iba ľuďmi a niečim podobným prešli a teraz už vedia.
Prečo? - Lebo sa rozhodli robiť ťažké veci.

Nenechajme sa odradiť okolnosťami či protivníkmi. Boh ti nikdy nedá túžbu vykonať niečo bez toho, aby ti dal silu na uskutočnenie. Na to pamätaj.

A ďalšia vec. Neznamená to iba rozhodnúť sa začať niečo nové, na čo sme si možno doteraz netrúfli. Znamená to aj ostať pevní počas krájania chleba. Nezutekať, keď sa prihorší. Veď keby bolo stále dobre, bolo by vlastne stále zle, zvykli by sme si na dobre ako sme si zvykli na dobro.

Tak aby sa nám nikdy nestalo, že prepadneme z Človekovstva. Lebo odvaha nie je nedostatok strachu, ale presvedčenie, že je niečo dôležitejšie, než je strach.

Odvaha je keď láska koná.

Vtedy to musí byť vždy dobré.

- - -


A už len o dobre -

- Lebo, koniec koncov, na ničom inom nezáleží. Boh ochraňuj človeka, lebo bojuje vo veľkých bitkách.

Amen.

 Úvaha

8 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu