Balada o ľuďoch budúcnosti

Vošiel do miestnosti a úctivo pozdravil mimozemšťanov,
ktorí sedeli opodial a kecali s ľuďmi,
ktorí vedia vydávať zvuky,
ale nie sú viditeľní.

Pozdravil úctivo, a keď spievala madame Ničnota,
spytoval svoje pocity.
"Keď som ja človek budúcnosti,
prečo sa tak necítim? "

Hodil do seba škótsku z Marsu,
zapálil si Lucky-borro,
okolo videl preletieť starcu,
a cítil sa v skutku strašne choro.

Na strede námestia oproti,
spieva človek prezlečený za televíziu,
kláňa sa a o peniaze žobrotí,
vypracú ho- niekto zavolal sociálnu políciu.

Len zhruba percento ľudí ho videlo,
tí zvyšní zahĺbení do svojich okuliarí s PDA,
navádzaní navigačným systémom (aby nemuseli pozerať na cestu)
by mohli vidieť hoc aj sloniu nevestu

...a nevideli by ju.

Ľudia už nekráčajú podľa zraku,
pozerali do mobilov a čím dlhšie hľadeli,
tým bližšie museli byť pri tvári,
a teraz už nič nevideli...

Nevidia žobráka, len ľudí zapojených do systému.
Nežijú v priestore, žijú v súbore menu,
a videí o tom, ako vyzerá svet mimo okuliarí.
Večne majú úsmev na tvári, či sa plačú, či kričia-

zvuky už nik nepočuje,
slúchatká sa pripájajú na sieť,
tí, čo chcú vidieť svet okolo
si ho kupujú ako aplikáciu z ultranetu,

ale považuje sa to za snobstvo,
ako dnes hodinky.

Ľudia prestali vnímať, vedomie je ich súbor, nie niektorý z nich. Tak ako sa kedysi naše telá utvorili z neforemnej predstavy, ktorú si predstavoval len jeden z milióna bytostí, ktoré my nazývame bohmi neoprávnenie, lebo sú len VäČŠÍ ako my, tak ako sa teda utvorili, sa na podklade našich nejestvujúcich vedomí zformuje živočíšstvo a civilizácia duší. Samozrejme niektorí zostali a žijú ako ľudia... ale majú ťažkosti prežiť popri nekonečným zástupom tých čo žijú vo virtuálnom svete. Tí čo boli príliš múdri pre jeden svet, aby sa vyvinuli ďalej pri strate seba. Intelektuáli, ktorí dali svetu svoje dedičstvo, vo forme základných medzníkov, si uvedomovali seba príliš dobre, aby sa chceli, či mohli stať niečim vyšším- súčasťou nadľudstva. Inteligencia je prekliatie. Nasmeruvávame ostatných v ústrety civilizačnému osudu, na základe toho, že rozumieme jej prostrediu a jej samotnej viac ako hocikto iní. Žiaľ sa pritom v naších hlavách musí nevyhnutne vytvoriť časť sveta, ktorej aj tí najlepší z nás inteligentných rozumie časť. Preto si ich nemôžu zapamätať a preto ich nikto neprenesie ďalej, do ďalšieho štádia a obrovská časť z nás ako takých neprežije. Zhlukujeme sa okolo masy hlupákov, ktorí sa volajú priemerní, tak ako sa okolo nich zhlukujú zdola idioti, ako dolné vymedzenie hranice medzi vedomím a len stavom existencie, medzi bytím ako predmet, nie ako človek. Ak jestvuje cesta do ovládania materiálnej podstaty hmoty je to hlúposť indikovaná sebou samým. Prenos vôle do sveta pod týmto, a pohyb predmetmi. My máme nenávidieť hlupákov, máme sa ich štítiť, aby sme im nikdy nerozumeli a nepochopili, akí môžu pre nás byť užitoční, lebo môžeme si indukovať len relatívne vyššie intelektuálne schopnosti, ale môžeme si chvíľkovo indukovať pocit hlúposti veľmi efektívne a tak lepšie chápať fyzický svet.

Toto je budúcnosť... krivka... sinusoida... nič viac. Prechod z vedomia na vedomie a pre nás- existencia ako prach, ktorý sa tvorí okolo toho obrovského zhluku energie, svietiacom skrz svet inak súcny v prázdnote... ako lúč slnka, ktoré všetci tak strašne milujeme.

 Báseň

10 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu