tam kde kdesi bola moja istota
začína zapáchať
a osudovo ironická porota
mi dáva plný počet bodov
plný počet bodov nožom
do chrbta vraku vraku duše
do srdca trosky trosky citov
na spodok klesania klesania kriviek
ktoré kedysi toľko znamenali
Vidím tváre, ktoré som predal
ktoré man ikdy nepredali
a šliapem na pedál...
pridávam nech utečiem preč
z kolotoča mámenia zmyslov
húpačky emócií ktoré chytil kreč
od kríža z kostí toho čo nevyšlo...
Rozpadá sa mi hlava a kúsky letia do slnka
a kdesi v budúcnosti zažblnká
sud hnisu ktorý sa nevie dočkať
súdiac moju krízu umocnenú nastokrát
nevie sa dočkať kým sa vleje
to dutého torza neantickej sochy
ktorá dáva zdanie že sa smeje
...len rigor mortis je úsmev plochý...
a neinšpirujúci
Bola vám už niekedy permanentne zima? Permanentne... aj keď vám bolo teplo? Hnusil sa vám niekedy svet tak strašne, že sa len zťažka zdržali dávenia a obraz v zrkadle tak, že ste sa zdržať nedokázali? Pamätám sa nebolo to tak dávno, keď bolo aspoň pár vecí čistých. Hodinky ten čas taktne odtikali a som tu len ja a nekonečné more tmavej tekutiny, ktoré hoc je neprebádané, nestojí mi za to unúvať sa, aby som ho preskúmal...
Som len predmet. Vždy som to tušil.
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
1
shelia
19. 9.sept. 2009 03:11
bolo...
Napíš svoj komentár