Napriek tomu aká je smrť prirodzená, aj tak nás vie vždy vziať. Ako milenka, ku ktorej na oko už nič necítite, kým ju znova nedostanete na oči a nieste nútení intenzívne zabúdať...
Mal... strašne rád deda. To asi každý, že? Ale pre Marka bol medzi samotou a násilím, v celom tom svete, ktorý neskôr bude nazývať svojim a neskôr ho budú označovať šialeným, či pokrúteným, skrátka uprostred toho sveta bol... Bol. Nebol fikciou. Nebol ničím pekným, čo by si Markus musel primyslieť, či vymyslieť. Bol úplne skvelý a existoval. Možno tento samotný fakt bude stačiť, aby to dieťa nevyrástlo vo veľmi zlého dospelého... Alebo ho to spraví ešte horším?
Rozprával mu príbehy z detstva. Správne odhadol, že chlapec nestojí o príliš krásne spomienky, tak mu porozprával o vojne. A do zábavných príbehov o vojakovi, ktorý si bez hlavy zabehol kilometer, o neopatrnom drevorubačskom synovi, ktorého privalil strom, či farebných rozprávaniach o partizánoch nikdy nezabudol zakomponovať malý prvok ľudskosti...
Markus ho volal veľkým bratom a dedo ho volal malým bratom...
A veľký brat zomrel. Náročná práca. Stres. Slabé srdce. Mama mu povedala, že keď spomenula jeho... keď mu povedala, že má pre marka zabojovať, bolo vidno ako sa snažil žiť... Jeho posledné slovo bolo "prepáč"... Trocha klišé, ale je to tak. Samotné zomieranie je neoriginálna činnosť - preto si človek môže v smrti dovoliť byť aj trocha neoriginálnym.
Markus sa to dozvedel o pár dní neskôr. Ale to je len začiatok príbehu.
Mali ste niekedy pocit, že proste nebudete akceptovať fyzikálnu, či biologickú danosť, ako fakt? Markus ano. Neakceptoval smrť veľkého brata.
Na chodbe starého domu, v ktorom s babkou a dedom trávil veľú časť dovtedajšieho detstva bola skriňa. Viseli v nej kabáty, ale táto jej zložka Marka absolútne nezaujímala. Pod kabátmi boli totiž skryté káble, šrúbky a rôzne kovové súčiastky.
Markus predpokladal, že dedo je len v inej dimenzii. Na prenos tam, mu bolo treba zdroj energie, ako to bolo naznačené vo filmoch sci-fi. Zobral zo skrinky dva káble vsunul ich do zásuvky a dotkol sa prštekmi neizolovanej hmoty.
Tma. Svetlo. Tma. Svetlo...
"Ešte za mnou nemôžeš ísť." povedal dedov hlas.
"Ale ja chcem byť s tebou." povedal Markus.
"Ale veď ja som vždy s tebou."
Strašne neoriginálne. Ale keď niekto milovaný nie je, chýba. Keď chýba, chceme byť s ním. Keď je však milovaný, časť JE v nás. VERÍM TOMU.
Markus sa prebudil. Nikto si nevšimol, že bol v bezvedomí. Poistky boli vybité. Vzal dedov úradný papier z kuchyňského stola a začal si kresliť. Odvtedy bol sám...
Nebudem vám klamať o krásnom živote. Nič také nenasledovalo. Dôležité však bolo, že vedel, že za dedom proste ešte nemá ísť... Napriek tomu, že sa tam pár krát chcel vybrať, nikdy nedošiel. A keď mu bolo úplne nanič pomyslel si, celkom neoriginálne, že je pri ňom... Že je s ním. Že ho má ešte vždy rád.
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
majuri
9. 1.januára 2010 15:44
ja nemam slov, kde sa to v tebe berie?
2
*žeby milovať niekoho znamenalo byť jediným, čo vidí zázrak, ktorý ostatní nevidia ?
5
Keď to čítam, vidím jasné obrazy. Ak by si napísal niečo obsiahlejšie a nejakým spôsobom by sa to prepracovalo do krátkeho filmu, bolo by to super.
8
podľa mňa to nie je krásne..je to hrozné
úprimne napísané a ja som len rád
si v tom veľmi dobrý
úprimne napísané a ja som len rád
si v tom veľmi dobrý
9
milé...
"Vzal dedov úradný papier z kuchyňského stola a začal si kresliť. Odvtedy bol sám..." otázka znie, či to bola jeho voľba alebo vonkajšie okolnosti. Ale predstava tých dvoch viet vyzerá veľmi...pekne. Vhodnejšie slovo mi nenapadne.
"Vzal dedov úradný papier z kuchyňského stola a začal si kresliť. Odvtedy bol sám..." otázka znie, či to bola jeho voľba alebo vonkajšie okolnosti. Ale predstava tých dvoch viet vyzerá veľmi...pekne. Vhodnejšie slovo mi nenapadne.
Napíš svoj komentár