Niektoré nie. Niektoré predstavy sú príliš pekné, aby sme sa ich vzdali... Tie potom prežívajú. hoci vyvrátené...
Keď som bola malá hrávala som sa so zrkadielkami... s ich odrazmi. Slnko, či lampa svietila a po zemi, či po strope tancovali malí škriatkovia z číreho svetla. Mamka si to všimla a dala mi nádherný darček... Vzala starú loptu a nalepila na ňu zrkadielka rôznych farieb... a škriatkovia tancovali všade...
Jedneho som mala obzvlášť rada. Volala som ho Ixifus... pochádzal z červeného zrkadielka, a tak ho niekde vôbec nebolo vidno. Niekedy som nechala svietiť na zrkadlá svetlo a rozprávala sa len s ním. Zvyšní škriatkovia... aj Pafuluk aj Mapizur aj Hihilap... aj všetci ostatní sa predsa mali s kým baviť. A Ixifus hovoril príbehy... Príbehy o tom z kade pochádza a ako sam u cnie za domovom. Ixifus pochádzal z Marsu, preto vám môže byť jeho meno podivné. Na Marse je to ale úplne bežné, ako u nás Janko, Tomáš, či Lukáš. Červených škriatkov, ani zvieratá, ani rastliny tam vôbec nevidno - logicky, pretože sú rovnako červení ako zvyšok a tak ich nie je možné rozoznať. Keď sme sa hrali na schovávačku, Ixi sa zvykol skrývať na červenej záclone a tak som ho mohla po dome hľadať celé hodiny...
Jedného dňa mi ocko prišiel povedať, že mamka sa nevráti domov. Spýtala som sa, čo sa stalo a on na to, že išla do nebíčka... Spýtala som sa na ktorú planétu, ale on mi to nepovedal. Ixi mi ale prezradil, že to bolo na Mars, a že ak ho ta dostanem, môže mi od nej nosiť správy. Bolo to ale možné len na verande... keď Slnko svietilo najviac. Ixi mi prezradil, že vtedy, keď nastavím jeho sklíčko proti Slniečku, trocha doľava, že ho dostanem na Mars...
Tak som Ixiho sklíčko odlepila od lopty. Vždy som ho opatrne položila do kabelky, vytiahla ho potajomky na verande, nastavila proti Slnku a poslala ho na Mars. Chvíľku som čakala a on sa vrátil po piatich minútach, keď som mala sklíčko nastaviť na zem.
Mamka sa mala dobre. Na marse jedli len červené veci. Čerešne, jahody, maliny, cvikľu (tú som jej nezávidela), červenú kapustu... Vraj si na to musela chvíľu zvykať a potom jej to začalo chutiť. Zhovárali sme sa takto, až jedno ráno som nevedela nikde sklíčko nájsť...
Bolo mi smutno, ale po čase som zabudla.
Šla som na strednú, na vysokú... Stala sa lekárkou...
A jednu peknú jeseň, na dušičky som išla na cintorín. Na mamin a otcov hrob so svojou rodinou... manželom a dvoma dcérkami. Bola som zamyslená, ani neviem nad čím... keď tu zrazu okolo preletela straka s niečim v zobáku. Pozrela som ako sadá na hniezdo a pokračovala ku hrobu. Vytiahla zvädnuté kvety... vymenila ich za čerstvé... uložila veniec... zapálila sviečky. Museli sme prísť cez deň, v noci som mala cestovať na konferenciu... Na bielom mramore hrobu som potom uvidela niečo, čo ma prekvapilo... Prekvapilo ma to natoľko, že som stuhla. Bolo tam totiž červené svetielko.
"Mami, čo ti je?", spýtala sa Lucka. Usmiala som sa a z oka mi vyšla slza...
"To nič láska... To len Ixifus."
Mohla by som prisahať, že mamka s ockom mi odkázali, že ma ľúbia... Počula som ako sa vrana zahemžila a Ixifus zmizol ako prišiel.
Dúfam, že dnes nemajú na Marse cviklu.
photo by Niella
Blog
Komentuj
9 komentov k blogu
1
johnysheek
4. 1.januára 2010 16:35
neviem ci prave rozpravka.. ale krasny pribeh na zamyslenie.. take som od teba uz davno necital.. /a nemyslim tym dobu kedy si nepisal!/
5
originálne, a menej asociálne ako veci čo si písal predtým. birdz ťa socializoval?
7
to je nádherné.
ale ja som presvedčená, že na Marse nejedia cviklu, pretože proste nie. je viac fialová. isto nemôžu jesť cviklu.
ale ja som presvedčená, že na Marse nejedia cviklu, pretože proste nie. je viac fialová. isto nemôžu jesť cviklu.
Napíš svoj komentár