Siaham po tvojich nohách, ale kráčajú po skle... neuvedomujeś si, že to nie je chodník po ktorom chodíš, ale, že som to ja...
...videl som svoj detský sen sfilmovaný. O to viac mi to potvrdilo, že to nikdy nebude skutočné!
Keď sa vlákno trhá z vnútra sú vlásky všade... je vlastne oveľa väčšie aj keď nič neunesie. Unesieš ma? Znesieš ma?
Zohriala si jadro nezodpovedne dohorúca a moja maska z vosku sa rozpadáva! Vosk s čvachotom padá na zem! čo vidím v zrkadle? Čo vidím okolo po tom ako sa doň pozriem? Čo vlastne zo mňa ostalo?
Vlások po vlásku odpárem z duše.
Vlások po vlásku kládiem na riadky a vám sa zdá že píšem.. alebo sa ani neunúvate k zdaniu. nenávidím vás za nepochopenie. Nenávidím svoje ruky, že trhajú ďalej.. každým klepnutím do prístroja, každým písmenom niečo odchádza...
Nakoniec bude len kostra. Každé hrknutie mysle ti pripomenie, aké mäso na nej viselo... ake orgány ukrývala...
To je to čo budeš milovať. Spomienku.
A vám ostatným to bude ukradnuté. Vy ste si to len tak prećítali... A čítate ďalej... A nevidíte rozdiel.
Nenávidím všetko.
Záchod
Komentuj
Komenty k blogu
1
lilu
3. 11.novembra 2009 18:36
m.
Napíš svoj komentár