O pekle, ktoré sa stalo rajom...

"Myslíš, že sme tu sami? "
"Na planéte? "
"Áno."
"Myslím, že nikto iný už nežije."
"Prečo sme prežili? "
"Aby sme viedli tento rozhovor. Aby si ma miloval a láska mala skutočný význam. Niečo unikátne..."
"Posledná ľudská láska..."

Po ulici beží kúdol prachu o preteky s papierikmi od čokolád. Boli tým posledným, čo zjedlo asi 100 detí pred terminálnou dávkou žiarenia.

Ležali na kožených kreslách, ktoré sem doniesli z obchodu so starožitnosťami, pili piňakoládu a k nej zajedali Rafaelo. Obaja voňali drahými voňavkami... mali na sebe vyberané šatstvo...

Z nejakého dôvodu boli obaja imúnni.

Z nejakého dôvodu neboli napriek smrti všetkých ostatných nešťastní...

Jej "milujem ťa" bola jediná živá hudba, ktorú potreboval...

jeho "si nádherná" bola jediná sociálna akceptácia, ktorú mala zapotrebí.

Milovanie bolo ich tancom... ich bálom...

Na dovolenku nemuseli ísť ďaleko. Mohli totiž ísť hocikam, kde sa im zachcelo v blízkom okolí. Bolo to viac miest ako bolo prístupných, kým ostatní žili...

Svet sa podobal viac na veľi živú halucináciu, ako na realitu.

A tak bola smrť pre nich len pokračovaním sna. Možno ešte vždy brázdia spustnuté kraje v rozbitom sklobetónovom pekle...

...ktoré sa stalo ich rajom.

 Záchod

12 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu