Bola hlboká noc, ktorej chlad sa zarýval pod nechty ako ihly. Studený vietor sem-tam pred jeho nohy privial včerajšie noviny alebo zbytky z jedál pohodených kdesi opodiaľ staničného bufetu. Po oboje si vždy prišiel šedivý pán, ktorý prespával kúsok od nástupišťa. Zbytky hneď zjedol a noviny si brával ako prikrývku. Predstavil sa ako Džou, starý Džou a vždy pekne pozdravil zložiac si z hlavy ošúchaný klobúk. Sem-tam ho ponúkol cigaretou z celkom zachovalého balíčka, no on vždy odmietol. Džou si totiž potrpel na svoje dekórum, a tak aj cigarety, ktorých tabak bol zozbieraný zo špakov okolo, dával do krabičky, ktorú mu raz nejaký dobrý človek podaroval. Dobrými ľuďmi zvykol nazývať všetkých, ktorí ho pozdravili a neskĺzli po ňom očami akoby neexistoval. Veľké sako na ňom viselo, ako keby chcelo ujsť z jeho chudého tela. Džou však nebol ako tí ostatní, čo prespávali na stanici. Nikdy nesmrdel. Ani od cigariet. Všetci ho poznali a on poznal všetkých. No a vedel to tajomstvo... že má prísť Ona.
„Dobrý večer.“ pozdravil Džou a klobúkom pozametal zem.
„Aj Vám, drahý Džou, aj Vám.“ odzdravil On.
„Ešte stále nechodí?“ zdvihol starec obočie.
„Ach nie, ešte stále nie. Čakám na ňu celý večer.“
„Hm... ak Vás poteší spoločnosť starého blázna, môžem Vám trochu spríjemniť tento nečas svojou prítomnosťou. Ovšem, ak budete súhlasiť.“
„Bude mi potešením.“ odpovedal On.
„Dáte si cigaretu?“ Džou nacvičeným pohybom vytiahol škatuľku z vnútorného vrecka saka.
„Ste veľmi pozorný, ale nie. I tak ďakujem. Akoby sa stalo.“
Starec vytiahol jednu z cigariet, vložil si ju do úst a po chvíli hľadania zápaliek už spokojne bafkal. Noblesne vyfukoval modrý dym do noci a spolu s Ním pozoroval, ako sa stráca vo vetre. Obaja sa usadili na lavičku pod číslom 42.
„Ste si istý, že príde dnes?“ spýtal sa Džou.
„Myslím že áno, milý priateľu. Je ideálny vietor na to, aby prišla.“
„Och áno, to iste je. No, my o vlku... tu Ju máme!“
Prichádzala úplne tichučko, ako chodia len duchovia. Mala dlhé modré šaty ako vtedy, keď Ju On naposledy videl. Dlhé havranie vlasy Jej vietor rozfúkaval na všetky strany. Bola nadpozemsky, priam nebesky krásna.
„Ak dovolíte, ruky bozkávam,“ pristúpil k Nej Džou. „Musí Vám byť zima. Prijmite prosím moje sako. Aspoň na tú chvíľu, kým nepríde vlak.“
„Ďakujem Vám, drahý Džou. Ale nie je mi zima. Mne už dávno zima nebýva.“
Prisadla si k mužom na lavičku. Pomaličky si vystierala šaty na kolenách, prehrabávala sa vo vlasoch a pôsobila tak zvodne, že sa obom zatajil dych.
„Ehm... nedáte... nedáte si cigaretu?“ zakoktal Džou.
„Och áno, veľmi rada. Ste veľmi pozorný.“ doložila a ponúkla sa. Starec jej pohotovo pripálil a chvíľu ju ukradomky pozoroval, akoby sa bál, čo povie.
„Sú výborné, priateľu. Vlastná výroba?“
Džou sa mierne zapýril a prikývol. Vtom, akoby ho zasiahol blesk, vykríkol.
„Povedzte nám svoj príbeh, milý pane. Čakali sme naň celú večnosť. Ja horím nedočkavosťou, odkedy som Vás prvý krát zbadal.“
„Naozaj by Vás zaujímal? Dobre teda... kde začať...“
„Začnite tam, kde sme sa spoznali.“ prehodila Ona. „Začnite Vašou smrťou.“
„Och áno, áno. Bolo to tak dávno. A presne tu. A tomto mieste. No nemám pravdu?“
„Prepáčte, prosím,“ prerušil Džou Jeho príbeh. „Správne som počul, že ste akosi... po smrti?“
„No áno. Presnejšie deväťdesiatdeväť rokov a tristošesťdesiatštyri dní po smrti. Dnes o polnoci to bude presne sto rokov.“
„O desať minút.“ spresnila Ona s jemným úsmevom na tvári, sledujúc hodiny oproti nim.
„Pred sto... teda takmer sto rokmi som tu čakal na vlak. Tiež takto, pár minút pred polnocou. Vtom ste prišla Vy,“ ukázal posunkom na Ňu. „A dali ste mi otázku, či by som chcel s Vami ostať čakať na Váš vlak. Súhlasil som. No a potom ste mi ponúkli ďalších sto rokov života po smrti. Tiež som po chvíľke rozmýšľania súhlasil. A tak som tu.“
„A potom?“ zarazene sa pýtal Džou.
„Potom... som sa pošmykol. Pamätám si hluk vlaku a akýsi náraz. A potom Jej ruku, ktorá ma vytiahla z koľají.“
„Ak sa nemýlim, Vašich sto rokov už takmer uplynulo. A tak...“ prehrabla sa vo vlasoch a s hlbokým nádychom sa spýtala: „Nechcete žiť sto rokov po smrti, drahý Džou?“ „Ako po smrti? Veď... veď ja žijem!“
„Nuž nie, priateľu. Nie tak, ako ste žili doteraz. Tam, pod tými novinami, je Vaše telo. Zmrzli ste. Počasie je v tomto období neuveriteľne kruté...“
Starec sa zdesene pozrel na kopu novín a svoje bezduché telo.
„A teraz... teraz čo?“
„Teraz sa môžete stať Cháronom Vy. Môžete ma sto rokov sprevádzať. Ako verný priateľ a pomocník.“
„Ak nie?“ opatrne sa spýtal Džou.
Jej tvár sa skrivila.
„Neodmietajte ma, priateľu. Je to prinajmenšom nemúdre.“
Kdesi v pozadí zahučala trúba vlaku. Číslo 42 sa zatriaslo nad lavičkou a všetci traja noční pútnici z nej vstali. Ona podala Džouovi ruku.
„Ruka Smrti sa nikdy neodmieta.“
Džou Jej podal roztrasenú dlaň. Uchopila ju a všetci traja vstúpili do nočného vlaku smerom cez svet do neba.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
mimi89
8. 2.febuára 2010 23:47
fuu az ma striaslo..putavo napisane
Napíš svoj komentár