Celý večer sa venovala môjmu kamarátovi . Vôbec som sa tomu nečudoval. Na hrudi sa mu vynímal jazdec na koni a nepotrebujem byť ktovie ako vzdelaný aby som vedel, že tento znak vyššej triedy ženy zaujme viac ako moja kockovaná košeľa s krátkym rukávom. Situácia sa ale neskôr zvrtla.
Kamarát zavelil na ústup z baru a slečna mierne podgurážená drobčila na opätkoch za ním. A za mnou. Nastúpili sme do môjho auta. Slečnu auto zaujalo skoro tak veľmi ako jeho majiteľ. Asi ju prekvapilo, že za volant som si sadol ja a dozadu nastúpil môj kamarát.
Na moje prekvapenie si sadla dopredu ku mne a pustila sa so mnou do reči. Pýtala sa odkiaľ som a kde pracujem. Vyzvedala, čo robím v hlavnom meste.
Za pár minút som zabrzdil na sídlisku a pozrel na zadné sedadlá. ,,Tak Dušan sme tu. " Dušan vystúpil. Slečna ostala sedieť a uprene na mňa hľadela. Dušan zaklopal na okno dverí. ,,A ty? Nejdeš? " ,, Nie, ja chcem ísť domov. " odvrkla a pozerala do diaľky pred seba. Dušanovi zmizol úsmev z tváre, niečo si potichu zašomral a pomaly sa strácal v diaľke.
,,Čo si myslel že sa s ním vyspím?" zašomrala si zas ona. Pousmial som sa popod fúz a poľutoval Dušana. Dnes nie Dušan, dnes nie.
Ako pravý gentleman som sa jej po chvíli opýtal na adresu, kam ju odviezť. Jej odpoveď ma trochu zaskočila. ,,Ešte sa mi nechce domov. Nepokecáme trochu?" Premeral som si ju pohľadom a usmial sa. Prečo nie? Debata bola zaujímavá. Hoci mi Dušan výslovne zakázal povedať o sebe niektoré detaily, neštítil som sa ich pred slečnou vytiahnuť.
,,Tak teda. Akú počúvaš hudbu?" nadhodil som tému.
,,A ty?" pohotovo zareagovala.
,,Hmm to sa ti asi nebude páčiť. Nie som veľmi moderný. Najradšej mám Kryla."
Na chvíľu sa na mňa začudovane zahľadela.
,,To nemyslíš vážne! Aj ja ho milujem !" vykríkla. Ostal som prekvapený. Ten Dušan mi toto zakázal povedať. Vraj na to baby teraz neletia...ten hlupák, evidentne toho veľa o ženách nevie.
,,A ktorá je tvoja obľúbená?" nadšene som vyzvedal. Asi som bol až príliš zvedavý lebo slečna ostala mĺkva.
,,Vlastne všetky....nemôžem vybrať iba jednu" zachichotala sa.
Bol som ňou unesený. Potom začala trochu vyzvedať ona o mne.
,,Takže máš vlastnú firmu alebo čo si to vravel?" pomrvila sa na sedadle spolujazdca aby sa ku mne dostala trochu bližšie. Alebo aspoň sa mi to zdalo.
,,Áno, mám." celkom ma pobavilo, keď to pomenovala firmou.
,,A s čím podnikáš?" ďalej sa vypytovala.
,,S drevom. Ťažba dreva." objasnil som.
,,Waw to je paráda. " cerila na mňa svoje krásne biele zuby.
Naša debata sa niesla v dobrej atmosfére. Síce rozhovor viedla ona so mnou ale nevadilo mi to. Skôr naopak, páčilo sa mi ako sa o mňa zaujíma, o moju firmu a môj život. Dokonca došlo aj na tému môjho auta. Netušil som, že sa ženy tak dobre vyznajú v značkách áut. Mama volá moje auto štyri kruhy. Táto bábika však hneď trafila do čierneho. Dokonca má aj svoju obľúbenú značku.
Ani neviem ako sa to odohralo. Veď chcela ísť domov. Namiesto toho skončila u mňa v hotelovej izbe. Zobudil som sa vedľa nej. Ešte spala.
Celkom som sa vydesil keď som vedľa seba uvidel prameň dlhých blond vlasov. Potom mi môj sedliacky rozum zapol. Nemá rakovinu. Sú to príčesky. Asi by sa ale necítila práve najlepšie keby na druhej strane postele videla svoje vlasy. Potichu som sa zodvihol z postele a natiahol ruku k príčesku. Schmatol som ho a priložil k hlave mladej slečny.
Pripojiť som ho nevedel. Viem opraviť traktor i rozbehnúť rozbitú motorovú pílu ale toto je pre mňa iná galaxia. Keď sa mi podarilo príčesok nejak zamotať do vlasov , opustil som posteľ.
Rýchlo som sa osprchoval a zavolal na recepciu, aby nám priniesli kávu. O chvílu som sedel s kávou pri stole a čakal kým sa zobudí. Úprimne povedané. Niečo také som ešte nezažil. Ani som ju nemusel volať. Išla so mnou na hotel sama. Vlastne ma poprosila, či by sme nestrávili spolu ešte chvíľu. V aute vraj bolo nepohodlne.
Prebrala sa. Dvihla sa z postele a pozrela sa okolo seba. Jej pohľad zakotvil na káve.
,,Jééj káva. Dám si, ďakujem." vyskočila z postele a prisadla si ku mne. Príčesok , ktorý som sa snažil zamotať jej do vlasov padol na zem. Nevšimla si to. Nuž nebolo už inej cesty len jej to povedať priamo.
,,Tvoje vlasy. " ukázal som prstom na malého chlpáča na podlahe. Zasmiala sa.
,,Stále mi vypadávajú, keď budem mať peniaze zaplatím si poriadne trvalé. " Pružne ho zodvihla a hodila na stôl. Začala sa hrabať vo vlasoch. Postupne si odopínala ďalšie a ďalšie pramene vlasov a kládla ich na stôl. Hneď vedľa môjho pohára s kávou. Po minúte som sa už nepozeral na blondínu s rovnými vlasmi až po pás ale na kučeravé, strapaté stvorenie s vlasmi tak po plecia. Na tvári som sa snažil udržať si milý úsmev. Zas taká rapídna zmena to nebola.
Sadla si oproti mne a napila sa z kávy. Ďalšia podpásovka. Tá žena ma asi skúša.Aká je to choroba keď ľudia nie sú ochlpený? Nemajú obočie, mihalnice, chlpy na rukách a iných partiách. Fakt som si na chvíľu myslel, že ňou trpí. Z oka jej vyseli mihalnice. Všetky. Všetky naraz.
,,Tvoje mihalnice." pošúchal som si oko.
Jej reakcia bola opäť úplne pokojná. Ako keby sa jej to stávalo denne.
,,Ach jasné." A jedným ťahom strhla chumáč mihalníc. Potom tak spravila aj s druhým okom. Áno, bolo mi jasné, že tak husté a dlhé mihalnice jej asi pán boh nenadelil ale aj tak som bol prekvapený, z toho , čo sa práve predomnou odohrávalo.
,,Nepôjdeme sa najesť niekam do mesta?" navrhla.
,,Ja ale o chvíľu musím už ísť. "
,,Kam?"
,,Domov. Do Brezna."
,,To je kde?"
,,Ďaleko. Také menšie mesto. Čaká ma drevo. Treba rezať."
,,Veď si vravel, že máš firmu."
,,Mám."
,,Nemáš na rezanie dreva ľudí?"
,,Nie, makáme v nej len ja a brat."
,,Aha. Tak ma aspoň odvezieš domov? Začína pršať?"
,,Prší a venku se setmelo..."
,,Čo?"
,,Predsa Kryl."
,,Kto?"
,,Ale nikto."
,,Ale auto máš krásne."
,,Máme. Kúpili sme si ho s bratom. Na polovicu."
Tvár sa jej zvraštila do zvláštneho úškľabku. Pozbierala si svoje príčesky a hodila ich do kabelky. Na spodné prádlo si začala obliekať plavky telovej farby.
,,Prečo si dávaš plavky?" nedalo mi neopýtať sa.
,,To je sťahovacia bielizeň" odvrkla a zrýchlila svoje úkony.
Sťahovacie prádlo. Načo jej to je?
Najviac ma však prekvapilo keď po dvoch minútach lovenia vytiahla z kabelky zubnú kefku. Ja teda nezvyknem nosiť vo vrecku zubnú kefku. Zmizla v kúpelni.
,,Koľko máš rokov ? Ak sa smiem spýtať." snažil som sa udržať konverzáciu. Sedel som , sŕkal kávu a podľa zvukov skúšal hádať, čo robí v kúpelni.
,,Skús hádať. " zakričala.
,,26?" tipol som si radšej menej, aby som ju náhodou neurazil.
,,20 , ty idiot." vyšla z kúpelne už oblečená aj s kabelkou. Z kupeľnových dverí si to namierila do dverí vchodových.
,,Zvládnem to pešo, čau." buchla dverami.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár