Ten Môj „úžasný“ Piatok

Zas a znova využívam toto miesto ako denník. Ďalší súhrn písmenok, ktoré nikomu nedávajú zmysel. Občas ani mne samej. Tak rada by som sem konečne napísala niečo čo by ma napĺňalo šťastím, radosťou, pokojom, niečo vďaka čomu by som konečne zaspávala s úsmevom na perách. No .. ako sa zdá zas môžem len snívať. Zostal mi len monotónny zvuk kláves, ktoré odzrkadľujú sinusoídu mojich pocitov a chladný vietor, ktorý mi nemilosrdne dáva najavo že mi asi preskočilo, keď sedím v prievane, spotená, v nohavičkách a tričku s krátkym rukávom. Plačem. Slzy mi pripomínajú, že ešte stále žijem v krutej realite nazvanej svet a znovu mi spôsobujú tú starú známu neznesiteľnú bolesť.

Neprítomne pozerám na hodinky. Neónové čiarky ukazujú 00:23. Pol jednej. Z neznámeho dôvodu som sa rozplakala. Neznámeho? No dobre, možno to vyvolal pohľad na poličku oproti mojej posteli. Tatry, Dobšinská ľadová jaskyňa, Kysak, Kavečany .. sestra, ja s bratom v náručí, mama a otec. Idilická predstava šťastnej rodinky. Nie však v mojom prípade. Sľúbila som si to, sľúbila som si, že ma viac už tie fotky nerozplačú, už nie. A predsa sa to stalo znova. Znova plačem a znova cítim tú hroznú bolesť, ktorá mi prebodáva telo pri každej spomienke na časy keď tie fotky vznikli. Zabíja ma to. Pomaly, ale isto. Potrebujem objatie.


Zrazu sa ku mne niekto prihovára. Zuzka. Zabudla som, že ešte sú tu no v hĺbke duše som im bola vďačná. Počujem tiché „ahoj, drž sa. Keby niečo zavolaj“. Neodpovedám. Nevnímam. Nereagujem. Cítim, že niečo vo mne kričí : „Neodchádzaj, zostaň so mnou, nechoď preč, bojím sa“. No nedokážem povedať ani slovo. Rozplačem sa. Maťo ma pohladí po vlasoch a v zápätí počujem buchnutie dverí. Zostala som sama. Rozrevala som sa.

Budím sa. Otrasná bolesť hlavy. Otrasná, neznesiteľná, zničujúca. Do očí mi vbehli slzy. V telke počujem tú primitívnu reklamu : „ Léma? Šéfe a čo je léma ...“, vypnem ju. Je mi zle. Zvraciam. S námahou sa asi po pol hodine presuniem naspäť do postele. Ležím a rozmýšľam, čo sa vlastne stalo. Uvedomujem si, že balkón je otvorený, že je mi zima, že posteľ je celá od krvi, a mňa hrozne bolí hlava. No nevládzem s tým nič urobiť. Dusím sa.

Matne si spomínam na večer. Ľudia, parket, hudba, tanec a zrazu ticho. Zosypala som sa uprostred parketu. Ten vysnívaný perfektný piatok sa skončil fiaskom. Dobre nemusel byť perfektný, stačilo by mi keby bol normálny. Keby mi vyšla aspoň polovica z toho čo som mala v pláne. Chcela som len vypnúť, zabudnúť na veci čo sa stali posledné mesiace, zabudnúť na to, že mi tak strašne chýba. Plač. Otázky. Čo asi robí? Je v poriadku? Ako sa má? Ľúbi ma? ... a znovu tie dotieravé slzy.

Vlastne v poslednej dobe plačem stále, možno to má za dôsledok priebeh posledných udalostí, možno som veľmi slabá, chýba mi moja láska, no nech je to kvôli čomukoľvek plačem stále. Niekedy to už lezie na nervy aj mne samej, preto ďakujem ľuďom ktorý to so mnou zvládajú aj napriek mojej náladovosti. Sama sa nespoznávam v poslednej dobe. Znovu mi je zle. Zvraciam. S námahou som sa vrátila do izby a horko-ťažko zavrela balkón. Zvalila som sa na posteľ. Samozrejme do rúk mobil. 1 neprijatý hovor. Zuzka. Slzy. Nevládala som. Boleli ma oči, hlava, vlastne od hlávky až po srdiečko všetko. Pri pohľade na jeho fotku ma znovu premohol plač. Jediné čo som zo seba dostala bolo chýbaš mi a vzdala som to. mobil skončil niekde vedľa postieľky a ja som sa snažila obímajúc plyšového medvedíka zabudnúť na dnešok.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu