Sám viem pohotovo odpovedať na tie prvé dve, no pri tretej som sa hlbšie zamyslel. Prečo som vážne tu, pre koho a kvôli čomu? Niekoľko krát denne sa to pýtam sám seba a keď sa strácam v úvahách položím tu otázku niekomu z môjho okolia. Deväť z desiatich ľudí skloní hlavu, chvíľu porozmýšľa a odpovedá NEVIEM.
Sme Božie deti, Boží služobníci a zavše smrteľníci, ktorí plnia svoj osud počas pozemského života. Predierame sa ťažkou životnou púťou, ktorú sprevádza mnoho vlastností, sledov a situácii. Človek sa mení na predátora a začína svoj boj o prežitie v tejto neúprosnej džungli plnej výdobytkov techniky, nezhôd, rozporov a momentov, ktoré nám tak môžu vyraziť dych, ako aj vyčariť úsmev, či priniesť momenty kedy sa nám chce plakať.
Som názoru, že človek je ako autobus, do ktorého ľudia nastupujú a vystupujú. Niektorí sa vozia pravideľne, iní nastúpia, odvezú sa a viac sa neukážu. Včera som sa stretol s celkom peknou myšlienkou. Vraj že život ako izba, vlastne viacero izieb ktoré robia život zaujímavým či už z tej príjemnejšej alebo menej príjemnejšej strany. Záleží na tom s kým sa v daný moment ocitneme v izbe.
Do mojej izby či autobusu pravideľne niekto vstupuje, no bohužiaľ vždy len na krátky čas. Čiastočne si za to môžem sám, pretože moja nedôvera voči ľuďom vytvára určitý odstup medzi mnou a dotyčnou osobou.
Ak by sa ma niekto opýtal pred polrokom z čoho mám strach, odpovedal by som, že neviem, pretože som nejak nevedel nájsť odpoveď na túto otázku. Avšak keď sa hlbšie zamyslím, našiel som odpoveď. Možno troška divnú a nevšednú ale našiel.
Mám strach zo sklamania, mám strach z toho, že niekomu otvorím srdce a on pošliape moje city a dôstojnosť. Mám strach z toho, že do niekoho vložím nádej a dôveru a on ma sklame. Preto sa nebavím s hocikým. Ľudia sú všelijakí, niektorí za svoje povahy nemôžu, sú raz takí a meniť ich by nebolo správne.
Vyberám si ľudí, takých pre mňa zaujímavých, ktorým vidím na očiach niečo, čo sa mi nezdá. Vstúpim do ich života a buď sklamem ja, alebo ostávam sklamaný. Ak niekoho sklamem ťažko uverí, že ma to fakt mrzí. Ak sklamú mňa, odtŕhajú kus môjho ja, po ktorom ostávajú jazvy, no už nikdy nie je také ako predtým.
Hľadám, pozerám a píšem. Vždy sa nájde niekto taký, čo ma osloví tým aký je a ja ho oslovím. Nemôžem povedať, že sa mi to ešte nestalo, aj mňa samozrejme oslovujú rôzni ľudia. Neoslovil ma však zatiaľ nik čo by ma oslovil. Myslím tak pozitívne, že by to vo mne zanechalo dojem. Tak nezištne bez toho, aby niečo potreboval.
Áno, som ťažká povaha, no verím, že ani jeden z tých čo ma odsúdia dokonale nevedia kto v skutočnosti som. Je ľahšie človeka odsúdiť ako ho pochopiť. Každý z nás urobí chyby alebo nejaké prešľapy, ktoré ho časom mrzia no nik sa neopýta aké mal vtedy možnosti. Možno by sme boli prekvapení a dostal by uznanie že sa vtedy zachoval najlepšie ako sa dalo.
Človek ostáva taký prekvapený keď v núdzi príjme pomoc od neznámeho človeka, ako keby to bolo niečo nenormálne. Základnou pointou žitia je dávať rovnako, ako človek berie. Bohužiaľ dnešný človek vzhľadom na to v akej dobe funguje stále berie, ale zabudol dávať. Dávať už len kus seba do niečoho pre niekoho. Každý svoju energiu sústreďuje len pre svoje blaho a prospech. Zabudli sme na to čoho sa nám dostalo. Berieme si všetko čo sa len dá a dávať sa nám čiaži čo i len trošíčku.
Vraj čas všetko vyrieši. Nie, nie. Či už to dopadne tak alebo tak vyriešiť to budú musieť ľudia. Niekto čo pohne davom smerom na západ a ukáže nám, že človek dokáže byť predsa len ľudskejší ak si život užíva a nebojuje každodenne o prežitie.
Stretáva ma milión point a idei každodenne. Môžem si z nich vziať ponaučenie a posúvať ich ďalej, no viem že ja sa nikdy nezmením. Hľadám možno len pochopenie, či tému na diskusiu s niekým kto chce so mnou diskutovať. Mám na všetko svojské názory , takže ma asi ťažko presvedčíš o tých svojich, no najmenej čo môžem spraviť je, že si ich vypočujem. Chcem vedieť, že na svete žijú ešte obyčajní ľudia. V jednoduchosti je krása , bez tuningu a pestrých farieb môže človek tiež zaujať len musí prísť na to ako a nestratiť pôdu pod nohami, česť a dôstojnosť.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár