že všetci ľudia išli preč,
vo veľkom dome som zostal sám,
nemá kto so mnou preriecť ani slovko,
zavládlo ticho, tu aj obďaleč.
Cítim sa ako prázdna nádoba,
okolo ktorej každý chodí nebadane.
Ako a kde nájsť motiváciu začať odznova?
Čakaním na to či zázrak sa stane?
Je tma, mesiac do očí mi svieti,
v myšlienkach stráca sa mi každý nápad.
Mať silu kvitnúcich stromov a energiu smejúcich sa detí
a možno len človeka čo objíme ma, čo ma bude chápať.
Nevidím východisko v tom, že sa pôjdem opiť,
chcem nádej, možno Boží dotyk,
čo pomôže mi zas sa vzchopiť,
záchranné koleso, čo zabráni sa mi utopiť,
no a pomôže mi začať odznova.
Prosím...
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
georg21
4. 2.febuára 2015 02:57
To je dobre, že sa cítiš ako prázdna nádoba. Lebo je to príležitosť sa napĺňať niečím hodnotným. Poznám veľa ľudí, ja osobne tiež do toho zvyknem niekedy skĺznuť, ktorí sa vidia ako najkrajší, najlepší, najrozumnejší, najmúdrejší... ale to len čakajú kedy sa dotknú dna svojej nádoby... :letim:
2
objatie je väčšinou to najúčinnejšie k takýmto "stavom" a ak to nie je osobný stav tak veľmi pekná báseň...ľahko (síce smutne) sa to čítalo...ale je mi to blízke a aj tie rými úplne super ti vyšli, nič tam nie je také nútené...pekné
Napíš svoj komentár