Po čele mi stekal pot a pľúca som mala stiahnuté. Skoro som nedýchala a videla som všetko rozmazane. Cítila som ako ma niečo tlačí na oboch zápästiach. Zrak sa mi začal rozjasňovať a všetko som cítila tak intenzívne. Videla som, že mám okolo zápästí a nôh kožené pásiky. Rozhliadla som sa okolo seba a zbadala som na poličkách pripevnených o stenu čudné fľaštičky plné byliniek a iných blbostí. Ležala som na nemocenskom lehátku a okolo mňa boli rôzne nožíky a fľaštičky plné červených tekutín. Načo to tam asi mali? Ale v hlave mi vŕtala iná otázka, závažnejšia. Načo do pekla potrebujú mňa? Nevedela som kto alebo skôr čo by mohlo urobiť človeku niečo také. Chcela som tie pásiky odtrhnúť, no predsa čo som ja? Nejaký čudný tvor so silou pokémona? Predsa len som to skúsila, ani som sa nemusela namáhať a pásiky praskli. Čo ak som naozaj pokémon? Postavila som sa a rozhliadla sa lepšie. Miestnosť bola malá, s jedným zrkadlom, okolo boli stolíky a poličky s rôznymi fľaštičkami a ako som už vravela na stolíku najbližšie k posteli kde som ležala boli položené fľaštičky s krvou. Vzala som si jednu a podišla k zrkadlu. Zbadala som ako vyzerám. Čudné, že som do teraz som to nevedela. Veď ja si ani nepamätám svoje detstvo, iba útržky. Videla som, že mám hnedé vlasy a čierne oči, ale nechápala som prečo mám krv na perách. Otvorila som fľaštičku a privoňala si. Áno bola to krv. Zrazu som zbadala ako mi praská koža pod očami a očné bielka mi riadne sčerveneli. Niečo ma k tej krvi priťahovalo. Cítila som ju tak intenzívne, že si to ani neviete predstaviť. Chcela som si odpiť, ale prišlo mi to čudné. Zrazu som začula kroky a tak som hodila fľaštičku a nerozmýšľala som či nabúram do dverí, ja som zavrela oči a udrela silno do dverí. Stalo sa niečo nezvyčajné. Dvere spadli a ja som rýchlosťou svetla bežala niekam do temna.Zastala som až keď som zbadala pri ceste tabuľku 'Welcome in the New Orleans' a nadýchla sa. Obzrela som sa a sadla si na trávu. ,,Kto... Čo som?" opýtala som sa sama pre seba a pustila som pár sĺz. Utrela som ich a nemotorne sa postavila. Pozrela som sa na svetlá toho mesta a počula som hudbu. Vybrala som sa vpred a pomaly som zrýchľovala. Hudba bola čo raz bližšie a bližšie a ja som bežala čo raz rýchlejšie.Usmievala som sa a keď som už bola pri meste blízko niečo ma zo zadu chytilo a ťahalo ma zo sebou. Bolo to silnejšie než ja. Držalo mi to ústa aby som nekričala a nechcelo ma o pustiť...

Tak ak sa vám úvod páčil, komentujte. Ak máte pripomienky a návrhy čo by som mala opraviť, komentujte. Ďakujem...
Druhý diel už čoskoro...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár