Keď som bola malá, myslela som si, že dážďovky padajú z neba spolu s kvapkami. (niekto si na nebi predstavuje anjelov , ja dážďovky-aké rôzne môže byť vnímanie nebies). Že prosto si nažívajú niekde na obláčiku a keď príde ten čas, tak sa spúšťajú s dažďom na zemský povrch a kúpu sa v mlákach. Keby som bola vtedy tušila, že ono sa tie chúďatká v tej vode vlastne topia, možno by som pár ich úbohých životov zachránila. /Ale vlastne na čo ?!/Inak, presne pre tie dážďovky a strach, že mi nejaká dopadne na hlavu som sa bála chodiť v daždi von. Ten pocit 6 cm mokrého živočícha mihotajúci sa vo vlasoch. Toto ma desilo dlhé roky, až som zistila, že dážďovky žijú v zemi, nie na oblohe. myslím, že som k tomu dospela v škole(ďakujem, že som tam mohla chodiť)Totálne to zmenilo môj pohľad na svet. Otočilo ho presne nohami hore. Od tých čias dážď milujem (aj napriek topiacim sa dážďovkám) .
Pochopila som, že to, čoho som sa tak bála , bol len nedostatok informácii skreslených mojou nevedomosťou.
Zmenši