Teda až na jednu maličkosť! Mobil, ktorý začal opätovne vyzváňať, svetielkovať a vibrovať. A na farebnej obrazovke stálo meno volajúceho: MONIKA
„Už zasa mi ten posratý telefón neberie! “ vybuchla od zlosti Monika, ktorá sa už hodnú chvíľu nemohla dovolať svojej kamoške. Sedela pripútaná k sedadlu spolujazdca a už po tretí raz vytáčala číslo na Veroniku.
„Kašli na to. Možno má len vypnuté zvonenie, aby sme ju pri niečom nerušili, “ začal jej dohovárať Marek, ktorý sa snažil sústredene šoférovať v tak strašlivom počasí. Neustále lialo ako z krhly a cesta bola zablatená a plná hlbokých kaluží.
„Chápete to? Ešte pred chvíľou bolo dokonalé sucho, “ ozval sa nečakane zozadu Peter, ktorý kvôli neustálym dažďovým kvapkám nalepených na oknách nevidel vôbec nič.
„Ak máš na mysli práve sex s Patrikom, tak na ten si vybrali pekne blbú chvíľu! “ odpovedala rozčúlene Monika, hodiac mobilný telefón na palubnú dosku auta.
„To teda bude stanovačka. Rovno sme si mohli vziať člny! “ ozval sa opäť Peter rozčapený na zadnom sedadle, no zasa ho nikto nepočúval.
„Mali sme vyraziť všetci spolu. Ale ona nie! Ona chcela mať s Patrikom súkromie. Chcela ho vraj najprv sama lepšie spoznať! “ prednášala panovačne Monika. „Vybrali sa spolu o deň skôr a nám nechali len zdrap hlúpej mapy, ktorá je k ničomu! Pretože sme sa určite stratili! ! ! “ pokračovala.
„Mne to za vinu nedávaj zlatko. Mňa moja sestra nepočúva vôbec! “ obhajoval sa Marek vytočený jej neustálym vyčítaním.
„Vážne? A vedel si vôbec, že ona toho chalana skoro nepozná? “ Otočila sa naň zvyšujúc hlas.
„Môžeš prestať? ! Už si úplne ako moja matka! “ vybuchol Marek.
„Ó vážne? ! Pochybujem, že so svojou matkou aj spíš! “ Uhrala do autu Monika a s víťazným úsmevom na tvári konečne zmĺkla.
Marek zostal taktiež ticho. Nemohol jej to zazlievať. S jeho sestrou sa poznala už od malička a boli tými najlepšími priateľkami na svete. Boli rovnako staré a všetko robili spolu. Jedna bez druhej neurobili ďalší krok. Bolo pochopiteľné, že sa o ňu teraz bála. Na druhú stranu, sa tiež začal cítiť dosť previnilo. Od smrti ich otca sa Veronika dosť odpútala od rodiny a začala žiť samozvaným nezáväzným životom. Mal by dávať na svoju mladšiu sestričku väčší pozor. I keď má už sedemnásť.
Dlho pretrvajúce ticho naraz prerušilo vyzváňanie Monikinho telefónu. Rýchlo po ňom chňapla v domnienke, že je to Veronika. Ale keď pozrela na meno volajúceho, len sklamane postrčila telefón Marekovi. „Pre teba.“
Marek ho chytil do ruky a zodvihol hovor: „Áno? “
„Počuj starec. Už peknú hodinku sa za vami vlečieme týmto slimačím tempom a ja s Júliou sa už strašne tešíme do stanu. Ak chápeš čo tým myslím.“
Marek sa len matne pozrel do spätného zrkadielka, aby v ňom uvidel svetlá reflektorov druhého auta a potom len dodal: „nemaj obavy Števo. Počítam, že do dvadsiatich minút sme tam.“ Napokon mu položil a mobil vrátil späť Monike.
„Neznášam to prasa! “ pokrútila hlavou. „Vždy si na každú stanovačku privedie inú kočku, aby ju tam opil a potom pretiahol.“
„Nechceš mi náhodou sama napísať zoznam chalanov, s ktorými sa môžem kamarátiť bez toho, aby si ich potom neznášala? “
Keď Števo odkladal svoj mobil do ľavého vrecka, Júlia bola na ňom nalepená, ako po celú cestu, s ľavou rukou okolo krku a hladkala ho na hrudi pod tričkom. Lepšie na tom však bola jej pravá ruka, ktorá ho jemne šmátrala v rozkroku a neskôr zachádzala aj do jeho nohavíc.
„Hóóóó kočka! Brzdi trochu, “ zadržal ju, keď sa na neho začala šibalsky usmievať a robiť mu napriek.
„Asi som ti nemal nalievať toľko toho Fernetu pred cestou, “ dohováral jej, keď jej opäť odťahoval pravú ruku.
„Ale ja niesom opitá! “ usmiala sa červenovlasá kráska, pričom jej stav a výraz tváre dokazoval pravý opak.
„Hej. To hovoria všetky, “ dodal Števo veselo.
„Vieš vôbec niečo o tom mieste kam ideme? “ spýtala sa Monika, keď si prezerala perom nakreslenú mapu.
„Neviem o ňom vôbec nič. Ale Patrik hovoril, že je to dosť obľúbené miesto, “ odpovedal Marek, keď sledoval stierače ako vedú márnu bitvu s dažďom.
„Ty si sa s Patrikom o tom mieste pred ich odchodom rozprával? “
„Nie. Ešte skôr. Bolo to v stredu, keď sme sedeli v tom bare a rozmýšľali čo s víkendom.
A on mi začal rozprávať o fantastickom mieste uprostred lesa s veľkým jazerom a vysokou skalou, z ktorej sa dá skákať do vody. Tú skalu vraj volajú DRAČÍ CHRUP alebo tak dáko.“
„DRAČÍ ZUB? ! “ vykríkol Peter za nimi tak hlasno, že sa obaja otočili. „O tom mieste som už počul. Vraj sa tam dejú čudné veci.“
„Aké veci? “ spýtal sa zaskočene Marek.
„Čudné a strašidelné. Vraj sa tam strácajú ľudia! “ odpovedal zastrašujúcim tónom Peter so šibnutou grimasou na tvári. V tej chvíli sa Monika otočila a strelila mu jednou ranou za ucho.
„Au! ! ! Čo ti šibe? Mama povedala, aby si ma nebila! “ Nahneval sa Peter a prstom si napravil veľké okuliare, ktoré mu skĺzli z nosa.
„Lenže mama tu teraz nieje! Tak sa radšej začni chovať poslušne, lebo ťa za jazdy vysadím na tejto ceste uprostred lesa a môžeš ísť domov pešo! “
A Peter poslúchol. Nemal na výber. Myšlienka, že by toho jeho sestra bola naozaj schopná, ho priam pripútala k sedadlu.
„Prepáč. Na to, že má už dvanásť má vo svojej dutej gebuli stále len sprostosti.“
„To nič, “ pokrútil hlavou Marek, keď sa sám pozrel dozadu na Petra, ako tam sedí so založenými rukami.
„A predsa tam straší. Povedal mi to Fero, ktorý sa to dozvedel od svojho brata Joža, ktorému to povedalo jedno dievča v škole, ktorej mama to počula od “
„Drž už konečne hubu! ! ! “ vykríkla Monika, ktorá už reči svojho otravného bračeka nemohla ďalej vystáť.
„Koľko krát ti to mám ešte po“ Nestihla ani len dopovedať, pretože ju nečakane hodilo dopredu.
Marek sa práve snažil sústrediť na cestu, keď ho niečo vydesilo. Niečo mu rýchlo prebehlo cez cestu nebezpečne blízko auta. Čierna mátoha, ktorá ho donútila skočiť na brzdy. Všetky štyri kolesá zastali a začali sa šmýkať po zablatenej vozovke ako na klzisku. Presne to isté urobil aj Števo, keď ho nečakane oslepili brzdové svetlá prvého auta.
Júlia si dokonca udrela hlavu o volant, než ju konečne zodvihla zo Števovho rozkroku.
„Čo ti už načisto preskočilo? ! “ vykríkla Monika, keď konečne zastali. Motor bežal, stierače pracovali ako o život, Peter sa preberal z náhleho šoku, ale Marek stuhol. Len tak civel dopredu akoby sa zamyslel.
„Niečo tam je, “ prehovoril po chvíli a odopol si pás. Otvoril dvere a vystúpil do dažďa.
„Čo to dočerta robí? ! “ zaklial Števo, keď si v sede naspäť naťahoval trenírky a zapínal nohavice.
Marek prešiel až dopredu, do žiary reflektorov svojho auta, a tam zastal. Potom sa otočil a
„Zlatko, je na mape zakreslené rázcestie? “ zvolal.
Monika ihneď skontrolovala mapu.
„Áno je! “ odpovedala. „Ale máme ísť doprava! “
„Stalo sa niečo? “ chytil Števo Mareka za rameno, keď k nemu dobehol.
„Čo? Nie, nie, “ pokrútil hlavou Marek, akoby chcel zahnať zlú myšlienku a ukázal dopredu. Bola tam malá drevená tabuľa s dvomi šípkami. Jedna ukazovala doprava s nápisom DRAČÍ ZUB a druhá doľava s nápisom ČISTINKA.
„Fajn. A to kvôli tomu si tak spanikáril? “ podpichoval ho Števo mysliac na tú bláznivú kĺzačku pri brzdení.
„Nie. Ja len, zdalo sa mi, videl som, vlastne nič“ opäť pokrútil hlavou rozhliadajúc sa na všetky strany. No videl len stromy, kríky a tmu. „Ideme doprava! “ napokon zahlásil a obišiel svojho kamoša v snahe dostať sa z dažďa do auta.
„My vás doženieme, “ zaskočila ho však veta, kvôli ktorej musel zastať a otočiť sa.
„A kam chcete ísť? “ spýtal sa Števa.
Ten mu len palcom ukázal za seba, čím mu naznačil smer na ČISTINKU a jemne sa usmial.
„To nemyslíš vážne, “ zarazil sa Marek.
„Ale no tak! Veď o nič nejde. Dáte nám len chvíľku súkromia, “ obhajoval svoje Števo.
„Monika mala o tebe pravdu, “ pokrútil hlavou Marek a nastúpil do auta.
„No tak vidíš! A čo o mne hovorila? “
Čiernou Felíciou priam trhlo, keď zabral predný náhon a Marek ňou odbočil doprava okolo Števa, ktorý im radostne zamával. Ten ich odchod sledoval pokým to bolo možné a nakoniec, keď zmizol aj ten posledný červený jas zadných svetiel, pozrel na svoje auto. Júlia práve otvorila dvere spolujazdca jeho červenej Škodovky, aby sa vytackala von a šťastne mu zamávala svojimi nohavičkami, ktoré si stiahla z pod sukne.
„Mamička moja! “ vyhŕklo z neho vzrušením a rozbehol sa k nej.
„Si v poriadku? “ otočila sa Monika na Mareka, keď už hodnú chvíľu neprehovoril. Dážď máličko ustal a tak sa mohol usadiť pohodlnejšie. Lenže on bol naďalej celý stuhnutý.
„Marek. Cítiš sa“ nedopovedala.
„Áno. Som v pohode, “ odpovedal jej s úsmevom. Ale bol to úsmev len na povrch. Niečo ho stále zožieralo. Stále rozmýšľal nad jednou vecou. Áno! Tá vec. To nebolo zviera čo mu prebehlo cez cestu. Na zviera to bolo príliš veľké. Skoro by bol povedal, že to mohol byť č.“
„Hej! Prečo už nejdú za nami? “ vyrušil ho z myšlienok Peter, ktorý sa zadíval dozadu, ale žiadne reflektory už nevidel.
„Oni“
„Neboj sa. Doženú nás, “ predbehla ho s odpoveďou Monika a potom sa k nemu naklonila so slovami: „počula som každé slovo. Vravela som, že je to prasa! “
Asi po piatich minútach cesty konečne ožiarili svetlá reflektorov trblietavú hladinu jazera, na ktorú neľútostne dorážali kvapky dažďa. Deformovali jej dokonalý zrkadlový povrch a pri neustálych zábleskoch hrozivej búrky, odhaľovali jej tvar veľkej zakrivenej slzy. Skala DRAČÍ ZUB v skutočnosti predstavovala len vysoký skalnatý breh na kraji tohoto jazera a tvorila akoby skokanský mostík z rozsiahlej zelenej lúky pre tých najodvážnejších skokanov. A práve tam bol podľa ich mapy aj konečný cieľ cesty.
Marek odstavil auto priamo na vrchole DRAČIEHO ZUBU len pár metrov od okraja a vypol motor. „Sme na mieste, “ zahlásil ticho.
„Niekde tu by mali mať rozložený stan, Ale keď ona ten telefón stále neberie, “ lamentovala Monika, keď sa znovu pokúšala Veronike dovolať.
Až vtedy sa Marek nakoniec odhodlal a trikrát nahlas zatrúbil. Klaksón preťal šušťanie dažďa avšak bolo to k ničomu. Z temnej tmy sa nevynorila ani hláska.
„Prestáva sa mi to páčiť, “ zachvela sa Monika. „Určite sa niečo stalo! “
„V prednej prepážke sú tri baterky, “ ukázal prstom Marek. „Poobzeráme sa po nich.“
„Super! Pôjdem s vami! “ vykríkol zozadu Peter a začal si rýchlo obliekať nepremokavú bundu.
„Tak na to zabudni! ! ! “ pohrozila mu jeho sestra. „Zostaneš v aute! “
„Čože? ! Ale ja chcem len“
„Žiadne ale! Počkáš nás tu! ! ! “ dorazila ho a s rozsvieteným lampášom vystúpila do chladného dažďa. Zabuchla za sebou dvere a pobehla k Marekovi.
„Nie si na toho chlapca až príliš tvrdá? “ spýtal sa jej priateľ, keď spolu vykročili do čierno čiernej tmy vysokej trávy s dvomi malými lúčmi bieleho svetla.
„Robím to len pre jeho dobro. Vieš si predstaviť aké by som mala doma peklo keby prechladol? “
Peter sa znova usadil na zadnom sedadle a od zlosti päsťou odrel do sedačky vodiča.
„Sprostá sestra! Blbá stanovačka! Idiotské počasie! ! ! “ nadával opretý hlavou o sklo ľavých dverí a očami sledoval mihotanie bielych lúčov vonku pred sebou.
Potom si len nešťastne vydýchol a náročky zahmlil celé okno dverí. Reflexne ho pretrel rukou, aby ho očistil a práve vtedy to zbadal. Niečo Rýchlo siahol po kľučke a stiahol si okno, aby videl lepšie. Naľavo od útesu a lúky, kde stálo aj auto, sa ťahal hustý les. A práve doň sa zahľadel! V tom hustom a temnom lese bola cestička. Avšak vôbec by si ju nebol všimol, keby tam nezbadal ešte niečo. Svetlo! Slabé mihotavé svetlo. Ihneď sa prehupol dopredu, aby sa napriahol po tretej baterke, otvoril si dvere a
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
waiqiki
11. 7.júla 2009 21:55
to si vymyslela ty? inak e to dobre
Napíš svoj komentár