Absolut Katka (aj s fotkami)

Dnes by som zasa rada napísala blog, ale neviem o čom. Mám len nadpis. Zvyšok musím vymyslieť za pochodu. Ako som za pochodu vymýšľala svoj výstup na stužkovej. Napísala som celý scenár, všetky scénky, hrala som režiséra, zosmiešnila pani učiteľku Ivančíkovu a ešte k tomu aj robila to, čo som robila na každom vianočnom večierku a konci roka - Papeky.

Na stužkovej to malo byť najlepšie vystúpenie v histórii. Aj bolo, ale len vďaka blbej náhode. Vôbec som nevedela, čo budem hovoriť. Jasné, S.O.S. som mala naštudované odpredu aj odzadu, vtedy to skrátka frčalo (tento rok asi budú všetci na stužkových predvádzať Partičku) a my sme chceli mať tú najlepšiu stužkovú v Trnave.

Všetko bolo ako tak nacvičené, všetky scénky, až na "moju". Šéfovej som povedala, že to je veľké prekvapenie a chcem, aby sa všetci smiali, ale v skutočnosti som sa hanbila povedať, že ešte stále neviem, čo im poviem. Na výstupe Mekiho a Fekiho som sa so spolužiakmi, ktorí ich mali hrať, dohadovala v ten deň ráno. Mali sme nacvičené iba:

J"a zrevem MEKI! FEKI! Vy pribehnete, ja poviem svoju časť, predvediem základný krok, vy ho zopakujete, potom si zatancujem najprv s jedným, potom s druhým, potom príde zdvíhačka, potom obaja utečiete a ja poviem jak u debilov."

Chudáci chalani, vôbec nevedeli, čo sa bude diať a ja som to nevedela duplom. A ako sa blížila hodina môjho výstupu, bolo mi jasné, že to bude prúser. Blamáž. Obliekla som si tepláky a tielko, nasadila na hlavu kučeravú parochňu žltej farby, na tú parochňu dala šatku a išlo sa na vec.

Ale keď som sa tam postavila, pred toľko zvedavých párov očí, pred mojich vlastných rodičov, ktorí už boli pripravení, že sa za mňa budú hanbiť, šlo to samo. Otvorila som pusu a rozprávala a rozprávala Papeky prízvukom, vrieskala som tam po mamách, že sú tlsté a škaredé a potom na jednotku odtancovala choreografiu so spolužiakmi. Trapáááás, trapááás, ale smiech mi bol odmenou.



Musím sa priznať, taká som skoro stále. Vôbec som sa nezmenila. Stále všetko robím na poslednú chvíľu a s horúcou hlavou a dúfam, že to dopadne dobre. A niekedy to dobre naozaj dopadne. Ale ten večer mi dal okrem straty dôstojnosti a zelenej stužky ešte niečo - neochvejnú vieru v seba, že dokážem všetko, čo len chcem, len pre to musím aspoň niečo urobiť.



S pozdravom, vaša mirkova

 Blog

26 0 0 0 0

Komentuj

14 komentov k blogu