Nemajte mi to za zlé, ja to skrátka nedokážem pred mamou. V kuchyni som pri nej ešte väčšia pohroma ako obyčajne. Pretože ona je neskutočný nervák a ak niečo nie je podľa nej, je zle. A ja zasa nemám nervy počúvať, aká som nešikovná a nemožná a ponosy na to, že čo len so mnou bude, keď sa odsťahujem. No nič so mnou nebude, mami, skapem od hladu, však vieš.
Dnes som na ňu skrátka nahnevaná. Ona nedokáže zvládať stresové situácie. Nedokáže sa preniesť cez to, že niečo nie je na 100 percent. Nie. U nej musí byť všetko na 200 a viac percent, ideálne na 380. A ten ideál vie urobiť (navariť, upratať, ožehliť, vyprať, atď.) iba ona.
Už sme sa jej snažili vysvetliť, že ak by nás chvíľu nechala na pokoji, možno by sme všetko urobili skôr a bez zbytočných hádok. Že by to možno nebolo také dokonalé, ale ona by si aspoň oddýchla, poprípade by mohla robiť niečo iné. Márna snaha. Keď to vraj nevieme urobiť poriadne, nerobme to vôbec. Tak okej, rob si všetko sama. V ten deň, keď mi to povedala, som nad ňou definitívne mávla rukou. Keď sa chce drieť, nech sa drie.
Občas chytám jej maniére aj ja. Keď som nervózna a niečo od Zasrana chcem a on to samozrejme nevie urobiť tak, ako to chcem. Vtedy sa len chytím za boky a zhlboka dýcham. Nechcem predsa spadnúť do tej žumpy perfekcionizmu, kde už mame zo sračiek dokonalosti trčí iba hlava.
Viem, že ma vychovala najlepšie ako vedela, porodila ma (však aj splodila, ale to sa rodičom na oči nikdy nevyhadzuje), starala sa o mňa, zabezpečila ma po materiálnej aj po emocionálnej stránke - a predsa viem, že ja budem svoje deti vychovávať inak. Že nebudem kričať, keď to nebude potrebné a nikdy, nikdy ich neudriem. Mama bola mladá, keď sa stala mamou a doba bola iná. Nemám jej čo vyčítať.
Dnes som si skúšala nejaké jej staré veci. Upratovala si skriňu a čo už vedela, že nosiť nebude, vyhadzovala. Chcela som si zobrať také pekné retrotričko, ale nesedelo mi. Potom mi nanútila nejakú riflovú sukňu (dlhú a ťažkú ako fras), že tú nosila v mojom veku a chce vedieť, či som chudšia alebo tučnejšia ako bola ona. Sukňa mi sedela ako uliata. Ale vôbec sa mi nepáčila.
Vyfasovala som ešte jedny gaťky. Tie si kúpila nedávno, ale nenosila ich - no, nepochopím, načo si kúpila gaťky o tri čísla menšie - asi ako motiváciu pri chudnutí. Keďže ale nechudne, čo si pamätám, tak sa jej zrejme iba páčili a nemali jej číslo.
A ako to celé zakončím? To neviem. Dúfam, že sčasti budem ako mama - láskavá a starostlivá a vtipná.
Ale rovnako dúfam, že v určitom smere jej nebudem nikdy, ale fakt nikdy ani len nepatrne podobná.
Blog
Komentuj
14 komentov k blogu
1
orochimaru
2. 9.sept. 2010 23:30
Milujem, zboznujem horory aj ked sa sem tam bojiym niekedy hm!!!
3
Každý jeden z nás si tým musí prejsť. A je na nás ako veľmi budeme podobní rodičom.
4
Hororový dom
Po narodení druhého dieťaťa sme istý čas bývali v cenovo veľmi nevýhodnom podnájme. O nejaký čas sme sa preto sťahovali do ďalšieho. Mali sme veľkú radosť, pretože naším novým domovom, aj keď len vypožičaným, sa mal stať rozľahlý rodinný dom v krásnom horskom prostredí. Nemalo to chybu - do mesta len na skok, a pritom absolútne súkromie. Dom bol síce vlhký a studený, ale príroda navôkol tieto nedostatky vyvažovala. Tešila som sa hlavne na ticho a pokoj, na aké som bola zvyknutá z detstva.
Neviem si presne spomenúť, kedy sa to začalo. V jednu noc som sa zobudila na strašný pocit, že nemôžem dýchať. Najskôr sa mi to stávalo tak raz za mesiaca postupom času čoraz častejšie. Každý takýto zážitok bol pre mňa, ale aj pre moju rodinu, nočnou morou. Z ničoho nič som ostala ležať bez pohybu, nemohla som ani hovoriť, ani dýchať... Akoby zázrakom sa manžel vždy načas zobudil a kriesil ma. Pravdaže som sa nechala riadne vyšetriť v nemocnici a po záchvate sme vždy volali záchranku. Problém bol v tom, že sa mi dosť ťažko vysvetľovalo, ako taký záchvat vyzerá: došiel mi dych a mala som pocit, že ma niečo tlačí do hlbín postele. Nemohla som sa ani pohnúť, ani hláska vydať, zvyčajne som cítila, akoby zo mňa ubúdalo a odchádzala som kamsi mimo svojho tela. Po takomto zážitku som sa musela aj tri dni zotavovať, taká som bola bezvládna a vysilená. Celý život som športovala, takže fyzické vyčerpanie dobre poznám, ale po noci bez dychu som chodila ako bez života. Našťastie prišla jar, slniečko a moje trápenie zahnali deti a každodenný kolobeh. Aj vyšetrenia dopadli dobre a nenaznačovali, že som trpela nejakou záhadnou chorobou. Pľúca i srdce boli v poriadku, a tak som sa upokojila. Až kým nezačala nepochopiteľne vyvádzať moja staršia dcéra...
Mala peknú priestrannú izbu, iba kúsok od našej spálne. Od istého času začala noc čo noc chodiť s hysterickým plačom k nám a tvrdila, že v izbe sa niekto pozerá, ako spí a ona sa na to vždy zobudí! Priznám sa, že som bola nahnevaná, lebo som si v noci nemohla poriadne oddýchnuť. Najprv som sa snažila uchlácholiť ju slovami, že sa jej len niečo zlé prisnilo, ale malá sa nedala. A tak sme do našej neveľkej izby museli vtesnať ešte aj jej postieľku. Dúfala som, že bude konečne pokoj a vôbec som netušila, čo nás čaká. Bol to najhorší zážitok môjho života! Stalo sa to asi pol roka po tom, čo sme sa nasťahovali do toho domu. Ľahli sme si spať a zrazu som sa zobudila. Bolo to čudné prebudenie, mala by som to skôr nazvať iba akýmsi uvedomením si, čo sa deje. Dívala som sa totiž zhora (!) na výjav v spálni. Manžel mnou triasol, posadil ma na posteľ, ale ja som bezvládne padala späť ako handrová bábka. Nedýchala som a oči som mala vytreštené, sklené, pohľad meravý... Cítila som, že sa "strácam" a vtedy som odrazu prišla k sebe, začala som bojovať o kyslík. Niečo mi sedelo na hrudníku a vysávalo zo mňa život. Začala som lapať po vzduchu, muž mi pomáhal buchnátmi do chrbta a plieskal ma po tvári. Cítila som sa ako človek, ktorý sa topí, telo mi zalial zvláštny pokoj... Odmietla som lekára, tentoraz, hoci som mala namále, som sa nevybrala ani do nemocnice. Chcela som len odpočívať. Bola som celkom bezvládna a akoby "prázdna". Začala som trpieť nespavosťou, pretože som sa panicky obávala ďalšieho "záchvatu". Raz večer sme ležali s manželom pritúlení k sebe a dívali sa na strop. Vtom sa luster, zavesený priamo nad našimi hlavami, začal pomaly kolísať, potom čoraz rýchlejšie, až sa divoko rozhojdal zo strany na stranu. Nebolo to žiadne pierko, ale poriadne trojlampové kovové kusisko. Okná i dvere boli riadne zatvorené, nemohol to byť prievan! Chvíľu sme neboli od strachu schopní vyliezť z postele a zasvietiť aspoň nočnú lampu. Až obavy o deti nás vyhnali von, ale tie pokojne spali. No aj tak sme mali nepríjemný pocit, že v dome nie sme sami...
Až po troch rokoch mi manžel prezradil, že nad mojou hlavou vtedy večer videl čierny hustý mrak, ale nechcel ma vyľakať, a tak si to nechal iba pre seba. Ešte aj dnes mi z toho behá mráz po chrbte.
Po zážitku s lustrom sme museli našu situáciu neodkladne riešiť. Najprv sme sa utiekli aspoň k vysväteniu celého domu a do každej izby sme dali medailóny s Pannou Máriou, ktoré dostal muž od známeho farára. Moja stará mama však neoblomne trvala na tom, že ma trápi "Zmora", ktorá ma bude tak dlho oberať o životnú silu, až ma celkom zahubí.
Našťastie sa nám podarilo rýchlo vybaviť pôžičku a kúpiť si vlastný byt. Neviem, ako by sa to inak bolo skončilo... Neskôr sme sa celkom náhodou dozvedeli (neviem, či je to vôbec pravda), že v tom dome predtým žila mladá rodina s rodičmi. Medzi svokrou a zaťom vraj vládli vážne nezhody, a ona neskôr za záhadných okolností umrela. Mladí sa ešte nedokončenej stavby rýchlo zbavili. Keď sme sa odsťahovali, majiteľ hororový dom ihneď predal. Neviem komu, ale v kútiku duše ma pokúša zistiť, či sa novým nájomníkom nevodí tak ako mne. Ktovie! Z celej duše si želám, aby som raz zabudla na zážitky, ktoré ma zlomili a vzali mi pevnú pôdu pod nohami. Ten, kto prežil niečo podobné, mi iste dá za pravdu. Nie som veriaca, do kostola nechodím, a predsa som mala to šťastie či smolu, že som musela čeliť niečomu, čo nepripúšťam.
No čo si myslíte vy?
Po narodení druhého dieťaťa sme istý čas bývali v cenovo veľmi nevýhodnom podnájme. O nejaký čas sme sa preto sťahovali do ďalšieho. Mali sme veľkú radosť, pretože naším novým domovom, aj keď len vypožičaným, sa mal stať rozľahlý rodinný dom v krásnom horskom prostredí. Nemalo to chybu - do mesta len na skok, a pritom absolútne súkromie. Dom bol síce vlhký a studený, ale príroda navôkol tieto nedostatky vyvažovala. Tešila som sa hlavne na ticho a pokoj, na aké som bola zvyknutá z detstva.
Neviem si presne spomenúť, kedy sa to začalo. V jednu noc som sa zobudila na strašný pocit, že nemôžem dýchať. Najskôr sa mi to stávalo tak raz za mesiaca postupom času čoraz častejšie. Každý takýto zážitok bol pre mňa, ale aj pre moju rodinu, nočnou morou. Z ničoho nič som ostala ležať bez pohybu, nemohla som ani hovoriť, ani dýchať... Akoby zázrakom sa manžel vždy načas zobudil a kriesil ma. Pravdaže som sa nechala riadne vyšetriť v nemocnici a po záchvate sme vždy volali záchranku. Problém bol v tom, že sa mi dosť ťažko vysvetľovalo, ako taký záchvat vyzerá: došiel mi dych a mala som pocit, že ma niečo tlačí do hlbín postele. Nemohla som sa ani pohnúť, ani hláska vydať, zvyčajne som cítila, akoby zo mňa ubúdalo a odchádzala som kamsi mimo svojho tela. Po takomto zážitku som sa musela aj tri dni zotavovať, taká som bola bezvládna a vysilená. Celý život som športovala, takže fyzické vyčerpanie dobre poznám, ale po noci bez dychu som chodila ako bez života. Našťastie prišla jar, slniečko a moje trápenie zahnali deti a každodenný kolobeh. Aj vyšetrenia dopadli dobre a nenaznačovali, že som trpela nejakou záhadnou chorobou. Pľúca i srdce boli v poriadku, a tak som sa upokojila. Až kým nezačala nepochopiteľne vyvádzať moja staršia dcéra...
Mala peknú priestrannú izbu, iba kúsok od našej spálne. Od istého času začala noc čo noc chodiť s hysterickým plačom k nám a tvrdila, že v izbe sa niekto pozerá, ako spí a ona sa na to vždy zobudí! Priznám sa, že som bola nahnevaná, lebo som si v noci nemohla poriadne oddýchnuť. Najprv som sa snažila uchlácholiť ju slovami, že sa jej len niečo zlé prisnilo, ale malá sa nedala. A tak sme do našej neveľkej izby museli vtesnať ešte aj jej postieľku. Dúfala som, že bude konečne pokoj a vôbec som netušila, čo nás čaká. Bol to najhorší zážitok môjho života! Stalo sa to asi pol roka po tom, čo sme sa nasťahovali do toho domu. Ľahli sme si spať a zrazu som sa zobudila. Bolo to čudné prebudenie, mala by som to skôr nazvať iba akýmsi uvedomením si, čo sa deje. Dívala som sa totiž zhora (!) na výjav v spálni. Manžel mnou triasol, posadil ma na posteľ, ale ja som bezvládne padala späť ako handrová bábka. Nedýchala som a oči som mala vytreštené, sklené, pohľad meravý... Cítila som, že sa "strácam" a vtedy som odrazu prišla k sebe, začala som bojovať o kyslík. Niečo mi sedelo na hrudníku a vysávalo zo mňa život. Začala som lapať po vzduchu, muž mi pomáhal buchnátmi do chrbta a plieskal ma po tvári. Cítila som sa ako človek, ktorý sa topí, telo mi zalial zvláštny pokoj... Odmietla som lekára, tentoraz, hoci som mala namále, som sa nevybrala ani do nemocnice. Chcela som len odpočívať. Bola som celkom bezvládna a akoby "prázdna". Začala som trpieť nespavosťou, pretože som sa panicky obávala ďalšieho "záchvatu". Raz večer sme ležali s manželom pritúlení k sebe a dívali sa na strop. Vtom sa luster, zavesený priamo nad našimi hlavami, začal pomaly kolísať, potom čoraz rýchlejšie, až sa divoko rozhojdal zo strany na stranu. Nebolo to žiadne pierko, ale poriadne trojlampové kovové kusisko. Okná i dvere boli riadne zatvorené, nemohol to byť prievan! Chvíľu sme neboli od strachu schopní vyliezť z postele a zasvietiť aspoň nočnú lampu. Až obavy o deti nás vyhnali von, ale tie pokojne spali. No aj tak sme mali nepríjemný pocit, že v dome nie sme sami...
Až po troch rokoch mi manžel prezradil, že nad mojou hlavou vtedy večer videl čierny hustý mrak, ale nechcel ma vyľakať, a tak si to nechal iba pre seba. Ešte aj dnes mi z toho behá mráz po chrbte.
Po zážitku s lustrom sme museli našu situáciu neodkladne riešiť. Najprv sme sa utiekli aspoň k vysväteniu celého domu a do každej izby sme dali medailóny s Pannou Máriou, ktoré dostal muž od známeho farára. Moja stará mama však neoblomne trvala na tom, že ma trápi "Zmora", ktorá ma bude tak dlho oberať o životnú silu, až ma celkom zahubí.
Našťastie sa nám podarilo rýchlo vybaviť pôžičku a kúpiť si vlastný byt. Neviem, ako by sa to inak bolo skončilo... Neskôr sme sa celkom náhodou dozvedeli (neviem, či je to vôbec pravda), že v tom dome predtým žila mladá rodina s rodičmi. Medzi svokrou a zaťom vraj vládli vážne nezhody, a ona neskôr za záhadných okolností umrela. Mladí sa ešte nedokončenej stavby rýchlo zbavili. Keď sme sa odsťahovali, majiteľ hororový dom ihneď predal. Neviem komu, ale v kútiku duše ma pokúša zistiť, či sa novým nájomníkom nevodí tak ako mne. Ktovie! Z celej duše si želám, aby som raz zabudla na zážitky, ktoré ma zlomili a vzali mi pevnú pôdu pod nohami. Ten, kto prežil niečo podobné, mi iste dá za pravdu. Nie som veriaca, do kostola nechodím, a predsa som mala to šťastie či smolu, že som musela čeliť niečomu, čo nepripúšťam.
No čo si myslíte vy?
6
ono je to tak... vždy deti chcú byť lepší ako ich rodičia v tom čo sa im nezdá... každý sme iný
7
njn moja maternica je presne taka istá ... akurát mi nedáva gatky čo si kúpi ale to s tými percentami ... no proste sedí asi sú všetky tie mamy podobné
8
mna casto porovnavaju s mojim otcom, a je to strasne, ale fakt sa nanho cim dalej tym viac (hlavne spravanim) podobam...
9
"No nič so mnou nebude, mami, skapem od hladu, však vieš."
A zdá sa to len mne, alebo je ten komentár o hororovom dome rovnako dlhý, ako ten blog?
A zdá sa to len mne, alebo je ten komentár o hororovom dome rovnako dlhý, ako ten blog?
10
ALE BUDEŠ...budeš jej podobná . Netvrdím, že na 100%, ale budeš reagovať skoro totožne, raz si na toto spomenieš s úsmevom .
Úplne rozumiem tomu, čím ťa teraz mama vytáča, každá máte kus svojej pravdy...lenže, keby mama mlčala nad vašou nedokonalosťou-zakrpateli by ste, stali by ste sa priemernými. To, že má niekto vyššie nároky, to neznamená, že to s vami myslí zle. Ale chápem, netreba to preháňať
Úplne rozumiem tomu, čím ťa teraz mama vytáča, každá máte kus svojej pravdy...lenže, keby mama mlčala nad vašou nedokonalosťou-zakrpateli by ste, stali by ste sa priemernými. To, že má niekto vyššie nároky, to neznamená, že to s vami myslí zle. Ale chápem, netreba to preháňať
11
ako hovori môj ocino-"aj tak dopadnete ako my". či sa nam to pači alebo nie, hnusny determinizmus...
13
presne presne presne..a potom chodí a vykrikuje "šak ja som otrokom bytu!" čo už, keď ona to vie najlepšie..
ale veru, tiež niekedy chytím taký amok "najlepšie to viem ja" vždy sa musím zabrzdiť...
ale veru, tiež niekedy chytím taký amok "najlepšie to viem ja" vždy sa musím zabrzdiť...
14
presne ked nechce pomoc nech potom nehuka....
dobre si to vvystihla vsetko ...
zase raz myslim len ako si zelam aby sa mi jedno z najvacsich zelanich mojho zivota splnilo (nebyt ako moja mama)
dobre si to vvystihla vsetko ...
zase raz myslim len ako si zelam aby sa mi jedno z najvacsich zelanich mojho zivota splnilo (nebyt ako moja mama)
Napíš svoj komentár