Karty rozhodli (trochu oneskorene pridaná dušičková poviedka)

Kvap.
Kvap.
Kvap.

Takto zo mňa unikal život. Každou ďalšou kvapkou som sa vzďaľovala svojmu telu. Aj vedomie ma postupne opúšťalo. Pohľad som mala zahmlený.

Kvap.
Kvap.
Kvap.

Stála som zrazu uprostred naoko pustého sídliska. Okná boli prázdne, čierne. Svietil iba mesiac a opustená pouličná lampa pri vchode do najbližšieho vežiaka. V tráve sa čosi pohlo. A skutočne, o chvíľu sa vo svetle lampy objavila čierna mačka, veľká a chlpatá. Oči jej zasvietili ako lampáše a strašidelne zaprskala. Vedela som, že ju mám nasledovať. Že je môj sprievodca.

Vykročila som krížom cez trávnik. Nohy ma niesli s ľahkosťou, zhlboka som dýchala, krv mi hučala v ušiach. Žila som. Alebo som len bola v stave, ktorý sa životu nápadne podobal. Pozrela som sa na svoje ruky. Zápästia som mala nezranené. Na prvý pohľad som pôsobila zdravá. Že som sa tu ocitla právom som vedela iba ja.

Mačka vbehla cez vylomené dvere do činžiaka. Nasledovala som ju. V budove bol príšerný zápach. A tma. Moje oči však vnímali iba mačku, ktorá ma neomylne viedla naprieč poschodiami. Občas sa zastavila a zamňaukala, volala ma, aby som ju nasledovala, aby som sa ponáhľala, aby som jej verila. A ja som to aj urobila.
Schody boli nekonečné. Neuvedomovala som si, ako som vysoko. Už som sa chcela zastaviť a pozrieť z okna, keď som mačke-sprievodkyni skoro stúpila na chvost. Stála pri mohutných dverách a labkou na ne škriabala. Otvorila som dvere a vošla dnu. Mačku som nechala za nimi.

V byte vládlo ponuré červenkavé svetlo. Vzduch bol presýtený vôňou mäty a harmančeka. Všade bolo ticho. Prechádzala som cez malú umakartónovú kuchyňu, v ktorej sa sušili celé kytice lúčnych kvetov, až do ďalšej miestnosti. Na stenách boli namaľované rôzne znaky, možno starobylé hieroglyfy, možno nejaké bosorácke symboly. V kozube pukotal oheň, keďže bol jediným zdrojom svetla, všetky tiene sa v miestnosti rytmicky mihotali. Vôňa mäty ešte zosilnela.

V strede miestnosti bol okrúhli stolík. Za ním, presne oproti mne, sedela zhrbená postava, vykladala karty a niečo si mrmlala popod nos. Sadla som si na jedinú stoličku. Až vtedy postava zdvihla hlavu. Bola to Cigánka. Mala veľké hnedé oči orámované hrubou čiernou linkou. Vlasy mala tmavé, miestami prešedivené, nos krivý, veľký a v ušiach masívne kruhové náušnice. Mäsitými perami vykúzlila čosi ako úsmev. Potom si do úst vložila cigaru a zapálila ju. Tabak prebil trochu vtieravú vôňu byliniek. Cigánka mlčala. Ja takisto. Vedela som, prečo som tu. Ale aj tak som si toto miesto odjakživa predstavovala inak.

„Dnes som ťa nečakala,“ prehovorila Cigánka a potiahla si z cigary. „ Dnes ešte nie.“
Stále som mlčala. Cigánka pokračovala.
„Neurobila si dobre, dievčatko, veruže nie. Ešte dlho budeš tento čin ľutovať,“ povedala potichu a začala miešať karty. Boli špinavé, rožky mali zaoblené a dokrčené. Hrčovitými prstami ich premiešala rýchlo, skoro ako krupiér pri stole s blakjackom. Podala mi kôpku.
„Premiešaj ich aj ty,“ povedala a znovu si potiahla z cigary, „jedná sa predsa o tvoj osud.“

Urobila som, ako mi kázala. Za celý čas som sa na ňu však nepozrela. Moje ruky pracovali mechanicky a keď som jej kôpku podávala nazad, striaslo ma zimou. Čo bude nasledovať? Naozaj mi vyloží budúcnosť? Ja už predsa žiadnu budúcnosť nemám. Pre mňa budúcnosť už neexistuje.

Začala vyťahovať jednotlivé karty a ukladala ich rubom navrch, len aby som nevidela, aké obrazy sú na nich. Uložila ich do úhľadných riadkov, v každom bolo 7 kariet. Potom na mňa pozrela. Znova si potiahla z cigary a uložila ju do popolníka. Otočila prvú kartu.

Bola na nej kostra s kosou. Smrť.
„Prirodzene,“ pritakala Cigánka, „inak by si tu nebola.“
Druhá karta – dýka.
„Prezraď mi, moja milá, čo ti to napadlo? Máš iba osemnásť, celý život pred sebou...“ nedokončila. Skočila som jej totiž do reči.
„Mala som!“ takmer som vykríkla. „Už viac nemám! Som predsa mŕtva!“
„Ešte nie,“ pokrútila Cigánka hlavou.
„Takže nie som v pekle?“
„Ešte nie.“
Tretia karta – bol na nej vyobrazený pekný muž. Oči mi na okamih zvlhli. Spomenula som si na toho môjho.
„Chcela si zomrieť kvôli nemu?“ opýtala sa ma. Mlčky som prikývla. Niečo si zašepkala. Začula som medzi šumom niečo ako hlupaňa.

Áno, ja viem. Bola to hlúposť. Ale neľutujem ju. Urobila by som to znovu. Znovu by som zobrala ten nôž a znovu a znovu si ho zaryla do rúk. Bez neho to aj tak nemá zmysel.

„Nechcela som byť sama,“ povedala som na svoju obranu, keď už Cigánka začala vykladať karty v druhom riadku. Na prvej bola honosná drevená loď, plachetnica, ako bola Santa Maria Krištofa Kolumba.
„Cesta,“ povedala Cigánka a zvraštila obočie, „ale aj nádej. O nie, nie, tvoj čas ešte rozhodne nenastal.“ Opäť sa mi pozrela do očí, tak hlboko, až som musela uhnúť pohľadom.
„Kde presne som?“ opýtala som sa. Avšak odpovede sa mi nedostalo. Cigánka rozmýšľala nad správnym vyložením celej kombinácie kariet.
„Je toto očistec,“ skúsila som sa spýtať znovu.
„Myslíš si, že je to očistec?“ odpovedala protiotázkou a opatrne otáčala karty aj v poslednom riadku.

Boli na nich obrázky ženy v bielych šatách, neznámeho muža, nemenej príťažlivého, ako bol ten môj. Ďalej plná truhlica. A veľký dom. Cigánka sa usmievala
„To sú karty. Čaká ťa sľubná budúcnosť.“
Protestne som pokrútila hlavou. To musí byť omyl.
„Ja som už mŕtva. Zabila som sa. Nechcem sa vrátiť.“
„Nebuď hlúpa. Väčšina ma tu prosí o návrat. Ani ty nie si výnimka. Urobila si hlúposť, to musíš uznať. Ale odpustíme ti. Máš pred sebou ešte veľa dobrého. Zažiješ veľa lásky, budeš mať veľa šťastia. Tvoj život bude odteraz pokojný – ak k nemu budeš pristupovať s pokorou. Ten pravý na teba ešte len čaká...“

Nedokončila. Skočila som jej do reči.
„Toho pravého som už stratila. Nemám záujem o iného, ďakujem pekne.“
„Rozprávaš ako rozmaznané decko. Buď za druhú šancu vďačná. A snaž sa ju prežiť naplno.“
„Nechcem byť sama.“
„Nebudeš sama.“

Rozčúlene som sa postavila. V očiach som mala slzy – slzy hnevu. Najradšej by som do nej niečo hodila. Čo to nechápe?! Nezabila by som sa predsa, keby som mala na výber. Prečo to nechce pochopiť? Ja SOM sama!
„Tak, to je všetko,“ povedala napokon a hlavou kývla smerom ku dverám. „Je čas ísť naspäť. Mačka ťa povedie.“
Nepohla som sa. Len som na ňu pozerala a triasla sa hnevom až mi zuby drkotali.
„Nejdem. Vy tu o tom nerozhodujete,“ povedala som jedovito.
„Ja nie. Karty rozhodli,“ odvetila prosto.

Keď som zovrela ruky v päsť pousmiala sa. „Nemusíš sa báť. Bude to v poriadku.“
Mačka za mnou hlasno zamňaukala. Stála v malej kuchyni a volala ma. Slzy mi stekali po tvári, keď som sa naposledy otočila na Cigánku. Mávala mi.
„Toho pravého spoznáš. Až kvôli nemu sa naozaj oplatí zomrieť.“

Prebrala som sa v nemocnici. Zápästia som mala obviazané, do žily mi tiekla transfúzia.

Kvap.
Kvap.
Kvap.

Posteľ bola mäkká, veľmi pohodlná. Už o chvíľu som začala byť opäť ospalá. Neviem či to bol sen alebo skutočnosť, no než som definitívne zaspala, za oknom na podobločnici som spozorovala veľkú čiernu mačku. Jej oči zasvietili v tme ako lampáše. Prišla skontrolovať či som v poriadku.

Kvap.
Kvap.
Kvap.

 Blog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu