Na konci chodníka som už našťastie necítila nič. Iba tú nutkavú potrebu. Ale ešte chvíľku vydržím, netreba sa ponáhľať. Bol hneď za mnou, ale kráčal potichšie. On zrejme nemusel bojovať s odmŕzajúcimi vankúšikmi.
Chodník sa šmýkal, keď som sa mu otočila tvárou. Vyzeral dosť vyplašený. Ale, možno, a možno aj určite, vzrušený. Bol komplet oblečený, narozdiel odo mňa. A predsa to bol on, kto sa triasol, nie ja. Po tých nekonečných kilometroch chodníka som chlad už naozaj nevnímala. Len som to strašne chcela. Už aby som to urobila.
Už - už aby to bolo.
Povedala som mu, čo sa chystám urobiť. Ak chce, môže zostať. Ak nechce, môže odísť. Aj tak som vedela, že zostane. Aj zostal. Trošku zvráteností nikomu neuškodí.
Čupla som si. Pravá polka sa mi otrela o zasnežený záhon. Roztiahla som kolená od seba. A nechala tomu voľný priechod.
Cítila som sa s každou kvapkou lepšie a lepšie. Spomedzi mojich stehien stúpala para. Pozoroval ma s otvorenými ústami a vypleštenými očami.
A ja som zatiaľ pokojne cikala do kopy snehu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
whatsername8
15. 12.decembra 2010 11:49
prečitala som si to dvakrat, je to tak milo zvratene
2
Narozdiel od iných poviedok s ,kvalitným zvratom situácie´ sa táto podarila
Napíš svoj komentár