„Nabudúce mi aspoň zavolaj,“ zasmiala sa Tara a obliekla si tričko. Vyzerala nádherne. Vysoká a štíhla, s dlhými čiernymi vlasmi a modrými očami. Navyše sa vyznala v autách – nikde na okolí by sa nenašiel lepší mechanik. Milo sa lenivo usmial. Mal na ňu ešte chuť. Stále mal na ňu chuť – s telefonátom či bez neho. Len nech je v nej.
„Nezostaneš pri mne ešte chvíľu?“ opýtal sa, ale dobre poznal odpoveď.
„A načo?“
Kvôli tomu ju tak zbožňoval. Na nič sa nehrala. A už vôbec nie na lásku. Milo mal už veľa žien. Mal povesť milovníka a vôbec sa jej nebránil. Tara však bola istota. Ak ho dievča nechcelo, alebo ak on nechcel ju, vždy mohol prísť za Tarou. A vždy skončili v jej posteli v byte nad garážou. A vždy sa potom obaja tvárili, že sa vlastne nič nestalo.
„Včera ste to roztočili. Mohli ste sa obaja zabiť,“ prehodila smerom k nemu, keď si navliekal trenírky.
„Bola to len zábava. A vyhral som,“ povedal hrdo a vystrel sa.
„Dosť hlúpa zábava. Derieš gumy ako šialený. A vylomil si na prevodovke ďalší zub. Takto to auto zničíš,“ vzdychla si.
Milo sa zasmial. To bola celá Tara – vždy sa viac bála o autá, ako o ľudské životy. Nech sa on aj Kasper navzájom pozabíjajú – len nech sú ich autá v poriadku.
Dela sa chcela prejsť po meste. Bolo to typické horské mestečko, červené lesklé strechy, muškáty v oblokoch a nádherný výhľad. Kúpila si sladké pečivo v pekárni, prešla sa po námestí a užívala si pálivé horské slniečko. Síce sama, ale jej to neprekážalo. Dela bola na samotu zvyknutá. Kvôli majetným rodičom nemala u nich v meste kamarátov medzi vrstovníkmi. Väčšina jej závidela, krásne šaty, najmodernejší mobilný telefón či otcovo obrovské auto. Nikto sa s ňou nechcel priateliť. Pôsobila trochu namyslene, to je pravda, ale inak sa vždy snažila priateľská a milá. Len to nikto nevedel.
Musela si priznať, že sa do tábora aj trochu tešila – pretože tu mali byť dievčatá s rovnakým osudom, s rovnako bohatými rodičmi, s rovnakým problémom nájsť si priateľov. Aspoň tak si myslela. Ale zázrak sa nekonal. Je v tábore, okolo seba má svoje „skoropriateľky“ – a predsa je radšej sama, v meste, kde ju nikto nepozná.
„Asi je mi súdené byť stále sama,“ vzdychla si smutne, práve v okamihu, keď sa spoza zákruty vo veľkej rýchlosti vyrútilo červené športové auto. Dela si ho do posledného okamihu nevšimla. Až keď so strašným škripotom zastavilo doslova iba milimeter od nej.
Milo sa od Tary trochu ponáhľal. Bol dohodnutý s Kasperom na odvetu na okruhu. A takisto si matne spomínal, že má aj poobede smenu v bare.
„Ak to chcem stihnúť, musím na to poriadne dupnúť,“ usmial sa a pridal plyn. Lenivo sa oprel. Miloval rýchlu jazdu. Zrodil sa pre ňu. Ak by sa dalo povedať, že niečo v živote naozaj miluje, boli by to dve veci – Taru a rýchlu jazdu. Ale Taru asi nie. To by ju vkuse nepodvádzal.
Bol dosť zamyslený, ale predsa si ešte na poslednú chvíľu všimol dievča, ktoré zostúpilo z chodníka na cestu. Nedívala sa ani vľavo, ani vpravo, ako sa to učia už frkani v materskej škôlke. Milo dupol na brzdu a v hlave už vymýšľal nadávky, ktoré mal v pláne na dotyčnú vychrliť. Avšak keď nanajvýš nahnevaný vystúpil, stretol sa s pohľadom maximálne vystrašených detských očí. Nezmohol sa na jediné slovo. Iba k dievčaťu pristúpil a spýtal sa jej: „Si v poriadku?“
„Som,“ zašepkala Dela, „len som sa zľakla.“
POKRAČOVANIE NABUDÚCE
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
no som zvedavá na pokračovanie už sa teším