Hlava cez rameno sklonená. Noha cez nohu preložená. Kdesi som sa zastavil. Táto stagnácia ma znepokojuje. Vždy som si nejak dokázal vyvodiť záver prísť na to čo sú to za chvíle. Ale dnes dnes to nefunguje. Moje receptory prestali pracovať priam zlyhali. Cítim sa byť súčasťou týchto podmienok. Ticho a tma sú môj životný priestor. Nič nenasvedčuje nepredpokladá zmenu. A ja proste len som. Tak to je ale má to tak aj byť? Uspokojiť sa týmto určite nechcem ale prijímam to. Ja sa dokážem ľahko zmieriť. So všetkým čo mi prislúcha v tomto období. Človeče prečo si neuvedomíš tvoju pominuteľnosť. Tieto myšlienky sa nedajú nijak odďeľovat sú prepojené bez žiadnych zmysluplných častí. Koľko vecí sa zmení jedným hmatom dotykom stlačením. Úplne zmení svoju podstatu svoj účel. Také lampa napr. svoje celé bytie prináša buď svetlo alebo tmu. Ako je dobre že niesme lampy. Ako je nám dobre že nás len tak hocikto nevie pretaktovať ovládať. Vážim si toho. Pod hladinou a predsa s vedomím brehu takto si ja putujem. A poznávam sa. Koľko je toho ešte predomnou otázka s kt. si ja neporadím. Odpoveď nepoznám neexistuje. Čo je to za rolu, ktorú tu hrajem. Príbeh bez začiatku bez konca bez scenára. Kritici neodvážia sa. Premiéra v nedohľadne derniéra ešte dalej. To moje blúznenie mi nieje ľahostajné. Ba dôležitejšie zmysluplnejšie než samotná existencia. No bez nej by som to vysloviť nemohol. Som iba sliiedič svojím bytím kradnem príbeh. Striehnem tu pohľadom vo dne aj v noci. Neidentifikovateľný úkaz no pominuteľný. Nahraditeľný, dočasný. bodka

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
matica  20. 7. 2010 00:09
Zložito vyzerajúci a pritom taký jasný. Možno pretože mám pootvorené dvere...
Napíš svoj komentár