... Ja som nemohla ísť na víkend domov. Veď ja žiadny domov nemám. Už roky. Žiadne miesto, kde sa môžem vrátiť. Kde sú pre mňa dvere otvorené (keby niečo.) Žiadne útočisko. Zázemie. . . nemám. Za tie roky som si už pravdupovediac celkom zvykla, no ono to ešte niekedy vie zamrzieť. Hlavne vtedy, keď Ti každý hovorí "Idem domov", "Doma to kuknem", "my to máme doma" . . . A ty si predstavíš ten ich domov. Miesto, ktoré je (pre nich) také samozrejmé.Útulné.Pohodlné.Hlavne svoje...
A ty? Čo máš ty? Predstavy o vlastnom bývaní.Celkom pekné predstavy. Ale to je všetko, čo máš. . . Stále si v tom odpornom byte. V tom studenom, prázdnom a tmavom byte. Sedíš v obyvačke na gauči a pozeráš telku, ktorú umiestnili na zem, do rohu. . .
Miestnosť osvetluje len malá stolová lampička,veľa svetla si tu človek neužije. Vypla som TV a z tmavej izby som odišla.. . . Pustila som si v izbe rádio a sadla som si na postel. Niečo som si ťukala do telefónu, písala som už barskomu, len aby som aspoň s niekým bola v kontakte. Lenže z 10tich ľudí neodpísal ani jeden. V rádiu zaznela nejaká pomalá, pišťavá pieseň, čo mi na intenzite mojej depresie len pridávalo. Zrak sa mi zahmlil, do očí sa mi vtisli slzy. V hlave sa mi vybavila spomienka na jeden krásny deň, spred pár pekných rokov.
Boli sme na dvore. všetci štyria. celá rodinka . Vonku bola teplá jar. Mamina s ocinom rozsádzali priesadky do starých, komunistických, kelímkov od jogurtov, ja som sa hojdala a sledovala ich a Diana sa biciklovala. . .Mohla som mať tak 5 rokov, dida tých 7. . . A ja vidím pred očami, ten obraz dokonalej rodinky, úsmevy nás, malých deciek, nevinné šibalstvá, nesmelé kroky, ktoré ešte nikam nevedú,.. A tie tváre...Našich ničnetušiacich rodičov, dúfajúcich v peknú budúcnosť ich deciek.To bolí najviac... Ako nás tam vidím... A presne to sme prežili... Všetci. spolu.....Také malinké sme boli, nevinné. Čisté... A našli zlatý rodičia, chceli nám dať čo najviac rád. Čo najviac nás usmerniť. Čo najlepšie nás vychovať...
A ja sa teraz pozerám, na všetkých nás. Pozerám sa im do očí... A strašne ma to zožiera. Viem, čo sa stane, viem, kde budem. V čo vyrastiem. Nemôžem to zmeniť. Ani zvrátiť sa to nedá. Neyaslúžili si to od nás. Nezaslúžili si to odomňa...
. . .Kde som teraz? ? ? Čo som? Kto som? ? ? A kde sa stala chyba? ? ? . . .Je toho veľa. A už viac nechcem nikoho obviňovať. Ani nikomu nič vyčítať...Veď to je najľahšie. . .
ALE!
. . . Takto som ja NIKDY nechcela dopadnúť. . . Mala som iné plány. Chcela som byť úplne inde. .chcela som byť dobrá žiačka. Chcela som byť obľúbená. . chcela som aby ste na mňa boli hrdí. Chcela som ísť na konzervatórium . Chcela som sa stať herečkou.. Takto ma moji nevychovali... odpustte mi, prosím. Nechcela som vám ublížiť.
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
peter151
19. 11.novembra 2016 21:07
a ako si dopadla ?
5
Nechcela by si sa s nami podeliť o svoj životný príbeh? Isto by si našla spriaznené duše, ktoré by ťa podporili, poradili, virtuálne objali.
6
@5 mmm. V každom mojom blogu je napísané niečo o tom ... Keby to mám napísať ako celok, časť birdzákov si to celé ani neprečíta, ďalšia časť sa zgrcia a ďalšia ma tak nepekne odsúdi, ako to vedia len ľudia . Ja si to radšej takto pekne rozkúskujem
Napíš svoj komentár