Nemé volanie o pomoc.

Ja vlastne už ani neviem, či sa mi chce... Byť. Existovať.. .Život len tak plynie. Preteká mi pomedzi prsty ... Žiadne radosti, žiadne splnené sny, žiadne úspechy. Neteší ma nič. Mám život s ktorým si neviem dať rady - Ak by mi vtedy, pred rokmi, niekto dal na výber. . . Ja som to takto nechcela, vážne nie.

Už je to tak dlhá doba . . .

A normálny život, bez stresov, problémov a depresií, je pre mňa stále nesplnený sen, kvôli kôpke problémov - ktoré nevyriešim hneď. A možno aj nikdy, hehe. Veď ja už vlastne ani nedúfam. Lebo aj tú chvíľkovú nádej, vždy vystriedalo sklamanie. Z čoho mám mať radosť? Silu?... Vyčerpaná som, cítim. . .Fyzicky, ale aj duševne.

. . . A STRACH. Najväčšia brzda. Obmedzujem sa denno denne kvôli obavám a strachu, ktorému sa neviem postaviť čelom. Nedokážem proti nemu bojovať - trápi ma to už roky . . . Mnohokrát si kvôli tomu nevybavím ani úplne bežné veci. Lebo sa bojím ... Vždy toho najhoršieho. Nie, nie som až tak negatívny človek, ako by sa mohlo zdať... Práve naopak, snažím sa vo všetkom "zlom", vedieť aj niečo pozitívne. , A aj vďačná som, za to, čo mám. . . Nechcem pôsobiť ako zdeptaná, umrnčaná, nevďačná trubka, ja len som už zúfalá z toho. . . Lebo chcela by som normálne žiť. Ale nedá sa, keď sa bojíš aj nakupovania v Bille. Snažím sa, nejak dostať do hlavy, že je to  len o mne, že si len varím, že žiadna z mojich obáv sa nenaplní... Zbytočne, neviem, nedokážem si sama pomôcť. . . A takto ma to už nebaví. . . 

. . .Ono, podľa mňa, človek, ktorý to nezažil, to ani nemôže chápať ... lebo na to, čo sa odohráva v hlave a v tele človeka... Podľa mňa neexistujú žiadne výstižné slová.. ktoré by dokonale vyjadrili tú bezmocnosť. .. neprajem to nikomu, fakt nikomu. Gor, keď je to dlhodobý stav..  Nepríjemné. . . 

Cítim sa, ako väznená na slobode. 

 Blog

5 0 3 0 1

Komentuj

9 komentov k blogu