Naša krásna maminka. Jediná maminka na svete s ktorou nikdy nič nebolo všedné, obyčajné. Maminka, s ktorou bolo všetko krásne.. Iné...
Púštali sme šarkana, čo bol vlastne mikroténový sáčok uviazaný na obyčajnom špagáte, no radosť z neho bola neobyčajná...Vískali sme a smiali sme sa, až nás boleli bruchá. Prechádzky, kade-tade, v lete veselé, plné smiechu, debát a v zime, ako by nás mamka sprevádzala ľadovým kráľovstvom... Zimnou rozprávkou. . . Sladké večerné prekvapenia v podobe zmrzlinových, či pudingových pohárov, alebo z láskou napečený koláč, ktorým voňal celý byt. . .
No najmagickejšie bolo vždy to zimné obdobie. Tá nefalšovaná radosť z padajúcich vločiek. . . Jak sme sa s krikom rozutekali k oknu a vo svetle lámp pozorovali to snehové "vianočno". . . Nemohla som sa dočkať šiesteho decembra. Dňa, kedy už nebude "blbosť" spraviť si v detskej vianočnú výzdobu. Dňa, keď si budeme čistiť topánky a rozdelíme si aj čistenie mamininej a ocinovej obuvi. . . Nazeranie za dvere, či už predsa náhodou ten Mikuláš neprišiel a hneď na to so smutným pohľadom odkráčať zas s5 do postele. Až neskoro večer, počuť Mikulášov zvonček, utekať k dverám a s vyrazeným dychom pozerať na tie balíčky... Po stý krát znovu uveriť a s nadšením si opakovať, že sám Mikuláš, tu práve pred chvíľou bol.! Dočkali sme sa aj štedrého večera. Všetky tie vône, tá pohoda, vianočná atmosféra, radosť a smiech... A pod stromčekom ďakovanie Ježiškovi, pri ktorom som sa vždy rozplakala.
Všetky tie spomienky si v hlave uchovám už navždy. A spomínať budem tiež. Stále. Tak, ako teraz. S úsmevom, cez slzy, šťastná, že mám na čo spomínať, smutná, že je to všetko dávno a nenávratne preč...
A zlatý moj Ocino ... Tiež mi dal veľmi veľa spomienok. Tiež mu vďačím za to šťastné detstvo.. Za legendárne čundre Za vyprevádzanie zo škôlky, za nezabudnuteľné výlety do prírody o ktorej nás naučil viac, ako vedeli ostatní spolužiaci..... Za zlaté nervy, ktoré vždy mal a nebolo také ľahké ho nahnevať. Za to, že na nás nikdy nič neprezradil, že držal s nami... Vždy... Za každý prúser, ktorý nám pomáhal vyžehliť... Za to, že ochotne pomohol, keď sme niečo nevedeli spraviť samé... Za NAJLEPŠIU OMELETU na svete. Lepšiu nikto nikdy nespraví!!! . Za tie jeho srandičky, vtipnôstky, pesničky a prezývky. . Za zabíjačkové aktivity, od porcovania, solenia, vyškvárania, po výrobu najlepších klobás, poctivé údenie . Za tvoje kuchárske umenie, za schopnosť, upliesť z ho*na bič... Za to, že nech bolo akokoľvek zle, nedopustil si, aby som pocítila hlad... Že sme boli pre teba prvoradé my... Že si nám dal tvoje prvé-posledné... NIE, Nebol to otec roka. Pil. K mamine sa tiež správal tak, jak sa nemal... Možno nás nevedel vychovávať. Ale vedel nás ľúbiť. A chápať.
... A nikdy som ani hlúpa nebola ...
Už keď som chodila do materskej škôlky, vedela som plynule čítať. Ako "veľkáčka", som čítavala deťom, ktoré už chodili do prvého ročníka ZŠ, aby som im vraj ukázala, ako sa má čítať. . . Už od škôlky som chodila vystupovať pre starých ľudí, hlavne recitovať básničky. Dokázala som sa ich naučiť dosť rýchlo. . . Neskôr, somnou išla mamina na zápis do školy. Pani učiteľka mi prstom ukazovala čo mám čítať a pomalinky mi pomáhala čítať ten text. Keď zistila, že to vôbec nepotrebujem a plynule čítam sama, bola kus vykukaná. . . Ako prváčka som bola na seba hrdá, vedela som čítať najlepšie z triedy, hádam aj lepšie ako niektorí žiaci z vyžších ročníkov. . . Druhý ročník, tretí, štvrtý.... Všetko bolo super. Rodičia boli hrdý, neboli somnou žiadne problémy...
Svet bol GOMBIČKA
Učila som sa, bola som poslušná, šikovná a snaživá. . . Hlavne, BOLA SOM ŠŤASTNÁ! . Chcem to späť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
minoxthrasher
19. 11.novembra 2016 18:46
Pekné
2
Myslím, že můžeš zjistit co je teď jiné, co se změnilo od těch dob k dnešku. Identifikovat to, co ti brání, prožívat to co tehdy. A změnit to. Ale jde to jen poctivě, pravidvě, hodně, na dřeň... To je cesta k tomu nazpět, ke štěstí. Nedostaneš to na zlatém podnose, nespadne to z nebe, nevyhraješ to v loterii....
Napíš svoj komentár