Stále, stále, stále
nemôžem prestať
myslieť na teba.
Všade počujem tmu,
vidím ticho,
svet okolo náhle zmizol.
...nechcem tu byť ,
nemám dôvod ďalej
na tomto svete žiť...
V objatí samoty,
chcem odísť hneď,
zaspať ,viac nemyslieť.
..Už nikdy ťa nevidieť
nikdy,nikdy,nikdy
neobzeraj sa späť!..
Moje srdce patrilo len tebe,
prebodnem dušu,vytrhám žily,
ďalej už nechcem.
Nechcem trpieť,
nevládzem plakať.
nikdy ma neľutuj,
môžem si zato sama.
..Krvácam...
dych pomaly strácam...
V kúte sedím schúlená,
zo života zmätená.
Už nelietam,
na krídlach mám veľké rany,
chcel si ísť inou cestou,
nepozeraj na nich.
..Krvácam...
vedomie strácam...
Už nikdy nepocítim
stisk tvojej studenej dlane.
Tvoje dlane, ..
stále myslím na ne..
Odchádzam,
spím ,...
v tme sa pomaly a ticho strácam.
___________________________________
(staršia zo šuflíka)..
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
zabudnuta
14. 8.augusta 2011 12:30
veľmi pekná báseň dobre sa čítala... aj keĎ smutná
2
ďakujem uhm viem,nuž ale ... tak to bolo smutné obdobie... sa to niekde muselo odzrkadliť
Napíš svoj komentár