Každé ráno som sa stretávala s Roxy a Rinou a šli sme spolu do školy. Roxy vždy kecala stále o tom ako neznáša profesorov a prečo si vždy do nej vyskakujú. Rina bola ticho a pozerala do zeme. Ja som jej na to povedala vždy to isté.
„Lebo si rebel a si drzá.“ s lišiackym úsmevom. Ona sa vždy nadula a hovorila si to svoje.
Ešte sme ani poriadne nevošli na pôdu školy a už na Roxy kričala z diaľky slečna Rossová. Bola to naša angličtinárka a najprísnejšia učiteľka na škole. U nás na škole nám profesori tikali ale my sme im museli vykať. Riadne divné, ale radšej som sa správala tak ako chceli.
„Roxy zasa nemáš oblečenú uniformu!! Okamžite pôjdeš do riaditeľne!“ Vytiahnuc z okna tretieho poschodia vykrikovala na Roxy.
„Ach, bože každý deň to isté raz by z toho okna mohla vypadnúť“, zasyčala Roxy. Ja som sa iba s Rinou zasmiala.
Vošli sme do šatní a prezuli sme sa. Ja s Rinou sme šli do triedy na štvrtom poschodí. Roxy šla do riaditeľne na druhom. Ani sme poriadne do triedy nevošli a hneď sa okolo nás nahrnuli spolužiaci že im máme dať úlohy. Rina ich robila pomocou svojho rozumu a ja som ich robila pomocou počítača, bola som taký menší hacker. Tatino ma vždy potajomky učil napichnúť sa do akéhokoľvek počítača tak aby ma nenašli a aby som zhromaždila čo najviac informácií. Mamina s tým nikdy nesúhlasila a keď na to prišla tak bolo s tatinom zle. Tašky sme položili na lavice a potom sme sa prepchali cez všetkých dvadsaťpäť spolužiakov. „Bože že sme nedržali jazyk za zubami?“ Zasyčala Rina. „Zlatko, kebyže to tak viem však?“ Povedala som s úsmevom na tvári. Raz som sa prekecla že som menší hacker a Rina mi na to odpovedala že ona si robí úlohy dopredu. Po celej triede sa to roznieslo ako dym zo spálenej večeri. Pozrela som sa smerom ku oknu a stál tam on....Boby Andrews. Prisťahoval sa tak isto z Anglicka ako ja. Boby bol chalan mojich snov. Záhadný, svojrázny a bol to rebel ako Roxy. Túžim po ňom už asi dva roky. No vždy keď s ním hovorím, alebo sa o to aspoň pokúšam tak sa zakokcem a vyzerám ako totálny idiot. Vždy stál pri okne v strede triedy, tesne vedľa mojej lavice. Keď som videla že sa aj on na mňa pozerá automaticky som odvrátila pohľad a pozrela som sa na rozvrh. Prvá bola matika. Môj „obľúbený“ predmet. pomyslela som si. Rina sedela predo mnou a Roxy vedľa mňa. Išla som k Rine. Sadla som si k nej na lavicu.
„Dúfame že Roxy do konca roka nebude mať zníženú známku zo správania.“ Povedala som potichu pozerajúc po triede ako sa bijú o naše zošity. Vždy som si robila úlohy s počítačom. V škole som sa učievala cez prestávky keď ma mali skúšať alebo keď som mala odpovedať. Vždy som to vykryla na jednotku alebo dvojku. Bola som priemerný žiak, Rina mala pre zmenu jeden z najlepších prospechov na škole.
„Nech to vydrží už tie štyri mesiace.“ Ozvala sa po chvíľke ticha Rina.
„To máš pravdu... Ideš dnes na volejbal?“ spýtala som sa jej opätovne. Ona sa na mňa zmetene pozrela, no aspoň mi to tak pripadalo. Aj keď tak skoro vždy vyzerala. Potom prikývla. Vtedy zazvonilo. Zišla som z lavice. A sadla som si za ňu na moje miesto. Po chvíľke mi došli všetky moje veci a ako som si stačila všimnúť tak aj Rine. Vybrala som si matiku na lavicu. Všimla som si že mám na lavici lístok. Otvorila som ho „...dávaj si pozor...“ bolo v ňom napísané. Nechápala som, kto to mohol napísať a hlavne prečo. Vyzeralo to akoby ma niekto chcel zastrašiť....ale prečo nikdy som s nikým nemala pletky bola som mierumilovná. No aspoň som si to myslela... Mohol to byť ktokoľvek. No neriešila som to myslela som si že je to len zlý vtip. Papierik som pokrčila a hodila na zem. Vošiel učiteľ a sadol si za katedru.
„Keď sa uráči prísť aj Roxy od pani riaditeľky tak si napíšeme písomku na nové učivo.“ Povedal čítajúc si klasifikačný záznam.
„ČO!?“ Povedala naraz celá trieda akoby to bolo naplánované.
Hups, tak to aby som sa do toho aspoň pozrela. Pomyslela som si. Rýchlo som si otvorila zošit a hádzala som si informácie do hlavy. Chvíľu na to prišla Roxy do triedy so slovami
„Čo môže byť ešte horšie ako stráviť pol hodinu pri riaditeľke!?“ Povedala naštvane. „Písomka na nové učivo?“ Podpichoval ju učiteľ.
„Tak toto nemyslíte vážne?!“ Vyskočila Roxy na neho naštvane.
„Dávaj si pozor na tón Roxy!“ Povedal rázne. Roxy na neho zazrela a sadla si na miesto.
Pán Itchiguray bol prísny, ale férový. Každý sme si vybrali papiere a on nadiktoval príklady. Samozrejme ako vždy som si nad tým lámala hlavu tak isto ako Roxy. Rina bola naším záchranným padákom. Všetko prepísala na osobitný papier a poslala mi to. Ja som to odpísala a poslala Roxy. Takto sme to riešili skoro na každej písomke. Po desiatich minútach sa postavil a pozbieral papiere. Potom sme ďalej pokračovali v učení. Matika ma vôbec nebavila aj keď som väčšine učív chápala ale keďže sa mi nechcelo učiť tak som len so šťastím dostávala dobré známky. Konečne zazvonilo na prestávku.
„Chvalabohu.“ Ozvala sa samozrejme otrávene Roxy. Rina sa k nám otočila.
„Roxy to nedokážeš ani už tie prekliate štyri mesiace nerobiť problémy...“ povedala potichu monotónne. Roxy sa na ňu pozrela.
„Ale veď ja to nerobím schválne proste som taká.“ Povedala obhajujúc sa. Ja som sa na to iba usmiala. Pripravila som si veci na ďalšiu hodinu.
„Čo máme teraz?“ Spýtala sa Roxy a popri tom sa hrabala v taške pod lavicou.
„Angličtina“ odpovedala som pozerajúc sa von oknom.
„ČO?!“ ozvala sa spod lavice a tresla si hlavu o stôl. Ja a Rina sme sa začali smiať.
„No super tá ma dnes dorazí.“ Povedala otrávene. Ja som sa postavila a sadla som si na okno. Tam som vždy sedávala kým neprišiel Boby potom som vždy odišla preč. Radšej som sa mu vyhýbala.
„A máš úlohu, Roxy?“ Podpichovala som ju.
„Akú úlohu ?? Bože toto je deň. Aspoň že je volejbal. Tam sa vyzúrim.“ Zasyčala a postavila sa. Potom sa zohla a vzala ten papierik čo som mala na lavici. Prečítala si to.
„To je čo?“ Spýtala sa zarazene.
„To som mala na lavici. Asi si niekto robí srandu.“ Povedala som ľahostajne a pozrela som sa na ňu. „Ukáž mi to..“ Povedala potichu Rina. Roxy jej ten lístok podala, prečítala si ho a na chvíľu sa naň zahľadela. Potom ho roztrhala a vyhodila von oknom. „Prečo si to spravila? Veď to písal Boby!“ Vykríkla na ňu Roxy. „Čože Boby??“ Spýtala som sa zarazene. „Nepísal to Boby nebol to nikto z našej triedy. Neviem kto to bol a bol to zlý žart. Vykašlite sa na to.“ Povedala podráždene a odišla.
„Čo to má znamenať?“ Spýtala som sa jej nechápavo. Ona iba pokrútila hlavou. Pozrela som sa po triede nikde som ju nevidela asi odišla na chodbu. Vtedy zazvonilo. Zišla som z okna a sadla som si na miesto. Rina sa vrátila do triedy.
„Veď to bol len lístok nemusela si hneď tak vyvádzať.“ Povedala som jej potichu.
„Čo ťa to trápi?“ Odvrkla mi.
„Veď dobre len ma neuhryzni.“ Povedala som nechápavo. Nikdy sa takto nesprávala nikdy som ju nevidela byť agresívnou.
„Teraz si ide na mne vybiť nervy.“ Povedala Roxy zmierená s tým že na ňu teraz navrieska profesorka. Pani Rossová sa akurát nadýchla že nakričí na Roxy, vtedy vošiel do triedy Deny so surfom v ruke, v plavkách a celý mokrý.
„Jééé tu sa už učí? Tak to som si asi zasa zle nastavil budík.“ Povedal ľahostajne s provokačným úsmevom na tvári. Pri pohľade na neho sa celá trieda rozosmiala.
„Čo - čo si to dovoľuješ ? Prísť na hodinu neskoro a ešte polonahý so surfom v ruke? Ako to môžeš?!“ Vybuchla učiteľka.
„Nooo nevidíte takto...“ Povedal Deny a oprel si surf o stenu pri dverách. Potom si sadol do prednej lavice vedľa Tedyho a Bobyho. Bolo iba počuť ako mu stiekla voda z plaviek Buchli sa päsťami a počúvali ako vrieska na neho učiteľka. Všetci ostatný sa potichu smiali. Celú hodinu potom skúšala slovíčka. S tým som nepočítala a ajaj dostala som za päť. Deny tak toto si s tebou vyriešim. Pomyslela som si. Cez prestávku som k nemu prišla a sadla som si mu na lavicu. Ja a on sme mali taký superný vzťah, ako brat a sestra. „Deny, vďaka tebe som dostala za päť! To by chcelo dáky trest, nie?“ Povedala som rázne s provokačným úsmevom na tvári. „Ale no tak zlatko jedna päťka žiadna päťka.“ Povedala so smiechom. „Deny, vieš veľmi dobre že...“ Nestihla som dokončiť vetu, chytil ma za ruky a stiahol ma na neho. Bola som cela prehnutá cez lavicu a ležala som na ňom. „Nee-san, Nee-san veď klídek to si opravíš.“ (Nee-san je Japonské oslovenie pre sestru) A popri ma šteklil. Mne až slzy začali tiecť. „Dobre, dobre prosím prestaň.“ Povedala som zvíjajúc sa na lavici a na ňom zároveň. Zrazu sa aj so mnou postavil a odniesol ma na moje miesto. „Tak vidíš že to ide.“ Položil ma na lavicu a odišiel. Ja som si utrela slzy. „Vždy to takto dopadne.“ Povedala Roxy s úsmevom na tvári a objala ma. „Máte pekný vzťah, čo?“ Dodala Rina pozerajúc von oknom. „Stále je nafučaná?“ Pošuškala som Roxy do ucha. „Ja to počujem.“ Odsekla Rina. „Oj...“ Zakryla som si ústa. Mali sme veľkú prestávku tak sme ešte chvíľku boli v triede. Ďalšia hodina bola telesná. Kým všetci odišli do šatní sa prezliecť ja som si písala domácu úlohu na zajtra. Toto bolo výnimočne lebo som domov v pondelky chodila o deviatej a potom sa mi už nechcelo robiť si úlohy. Nevšimla som si že tam ostal Boby. Zrazu mi začala byť zima musela som si až obliecť mikinu. Prišiel k mojej lavici.
„Ahoj....“ Povedal chladne. Pozrela som sa na neho. Srdce sa mi rozbúchalo a zmeravela som. Po nekonečnej chvíli ticha som sa odzdravila. „Mohla by si mi to potom dať odpísať, ja to nechápem.“ Iba som prikývla. „Dík.“ Odchádzajúc povedal. Ja som tam ostala sedieť ako obarená. Potom som ale rýchlo dopísala úlohu lebo zvonilo. Bežala som po chodbe do šatní dolu. Neznášala som keď som na telesnú chodila neskoro, bol to totiž môj najobľúbenejší predmet. A Profesor na telesnej nemal chybu. Bol to riadny srandysta.
Cestou som si vyzliekla tričko. Prešla som okolo chlapčenských šatní a išla som do dievčenských. Vtedy som ale počula pískanie. Otočila som sa. Boli to chalani z našej triedy. Pískali na mňa. Stála som tam iba v sukni a čiernej podprsenke s mačkami. Vtedy vyšiel zo šatni Boby. Mal iba tepláky a tričko si držal v ruke. Mal úžasne vypracované telo. Tie ruky, tá hruď, to brucho...ach. Asi by som aj začala slintať, kebyže sa neprebudím. Celá červená som zmizla v šatni. Rýchlo som sa prezliekla a vybehla som na dvor. Baby už behali po bežeckej dráhe. Akoby nič som sa k nim pridala a dobehla som k Roxy a Rine.
„Kde si tak dlho bola?“ Spýtala sa hneď Roxy.
„Písala si úlohu na zajtra....“ Povedala zadychčane Rina. „Neverím ty a úloha v škole? A kde máš laptop?“ Podpichovala ma Roxy. „Náhodou tomuto učivu chápem.“ Odsekla som. „Jasné, jasné...“ Odpovedala Roxy ironicky. „...bože mne sa stal trapas....“ Prehodila som len tak.
„Tak hovor.“ Povedala svojsky Roxy.
„Ja...ja..“ Vtedy na mňa zozadu zapískali chalani. A mňa akoby seklo. „Ach....ja...“ Pokračovala som sekavo.
„Áno, moja počuli sme ty. A čo ďalej?“ Spýtala sa zadychčane Roxy.
„Ja som si písala úlohu a potom zvonilo....bežala som do šatní a cestou som si dala dole tričko a...a.....a....chalani ma videli....“ Povedala som pozerajúc do zeme celá červená. Roxy aj Rina sa rozchechtali. Chalani stále na mňa pískali. Liezlo mi to pekne na nervy. Po chvíle nás predbehli. A kričali na nás aké sme pomalé.
„Moja to nie je také strašné.“ Povedala milo Rina.
„Baby ideme im ukázať ako sa behá?“ Povedala rázne Roxy.
„Jasné.“ Povedali sme s Rinou naraz. Poriadne sme sa rozbehli. Predbehli sme všetky baby a dobiehali sme chalanov.
„Ale má super telo.....“ Začuli sme od nich. Roxy a Rina len tak tak zadržiavali smiech. Vyzerali že sa im za chvíľu rozletí hlava taký tam mali podtlak od zadržiavania smiechu. „Len sa zasmejte...poslúžte si.“ Povedala som otrávene. Rina s Roxy vybuchli od smiechu. Skoro sa zadusili popri tom ako bežali a zároveň sa smiali. Keď sa dali dokopy tak sme ešte pridali a predbehli sme ich. Telocvikár sa na nás iba pozeral. Mali sme náskok.
„Hej musíme ich dobehnúť....“ Počuli sme zozadu. Ešte viac sme pridali. Necítila som dáku únavu. Naopak bavilo ma to. Cítila som sa plná energie. Roxy a Rina vyzerali tiež tak. Chalani mali problém nás dobehnúť. Dobehli sme k telocvikárovi.
„Máte výdrž dievčatá.“ Pochválil nás. Iba som rýchlo dýchala inak som nepociťovala žiadnu únavu. Keď ostatný dobehli okamžite si sadli alebo ľahli. Len Boby, Deny a Tedy ostali stáť. „Ako to že ste rýchlejšie ako mi?“ Ozvalo sa od chalanov.
„No lebo Rina má super telo.“ Povedala so zákerným úsmevom Roxy. Celá trieda vybuchla smiechom.
„Roxy!“ Vykríkla som na ňu celá červená..
„Tak dobre dosť.“ Zatlieskal profesor.
„Chalani – futbal, baby – volejbal.“ Hodil nám tréner lopty. Rozdelili sme sa a začali sme hrať. Hra nám išla skvele až na to že som dávala až neobvykle silné rany. Zasmečovala som a jednej kamarátke som nechtiac dala takú silnú že až spadla na zem.
„Riku, čo to je s tebou ?“ Spýtala sa nechápavo.
„Prepáč.....to som nechcela nechápem čo to je so mnou. Nechcem dávať také silné...“ Odpovedala som potichu.
„To je v poriadku.“ Povedala s úsmevom.
„POZOR!!!“ Začula som ako kričia chalani. Otočila som sa a videla som ako na mňa letí lopta. Automaticky som ju odkopla. A náhodou rovno do brány. Futbal som v živote nehrala. A to čo som spravila bol akoby reflex.
„Riku..?“ Ozvala sa Rina.
„Asi náhoda....“ Povedala som zmetene.
„Dobre, decká do spŕch!“ Zakričal tréner. Otočila som sa a pomaly som šla naspäť do budovy. Okolo mňa prebehli chalani.
„Ukážeš nám aj niečo iné ako je podprsenka?“ Podpichovali ma.
„Choďte do čerta.“ Zasyčala som. Vtedy mi začala byť nezvyčajná zima. Nechápala som čo to so mnou je.
„Dobrá rana....“ Začula som vtedy ten svojrázny a chladný hlas. Hneď som vedela kto to je. Potom sa objavil vedľa mňa.
„Ď – ďakujem.“ Povedala som koktavo.
„Hrávaš futbal?“ Spýtal sa pozerajúc sa pred seba. Pokrútila som hlavou.
„ Na začiatočníka je to výborný výkon....“ Zmizol so slovami v šatni. Ja som šla do šatní a do spŕch. Pustila som si studenú vodu a stála som pod prúdom. Rozmýšľala som čo sa to so mnou deje. Ničomu som nechápala. Veľmi som sa tým nezaoberala pokladala som to za náhodu, vyšla som zo sprchy a prezliekla som sa. Vrátila som späť do triedy. Sadla som si do lavice a pripravila som si veci na ďalšiu hodinu. Všetci chalani na mňa s úsmevom pozerali. Cítila som sa trápne. Zvyšok vyučovania som prežila v poriadku. Keď sa skončila posledná hodina ostala som sedieť v lavici. Písala som si úlohy a učila som sa na ďalší deň. Samozrejme som to robila z nechuťou keďže ma nebavilo učiť sa. Len kebyže nemám tak dlhý deň. Pomyslela som si, ale vždy som to tak robila. O tretej sa mi začínal kurz angličtiny, o piatej som mala volejbal a o pol siedmej plavecký. Pondelky som mala vždy nabité. Bola som poriadne zažratá do učenia. Vtedy som si všimla že je už pol tretej. Rýchlo som sa zbalila a do ruky som si vzala zošit z angličtiny, ak by som náhodou stretla Bobyho. Vybehla som z triedy, na chodbe som ho čistou náhodou stretla. Podala som mu bežiac zošit.
„Počkaj..!“ Zakričal na mňa.
„Prepáč, ponáhľam sa!“ Zakričala som a zamávala som mu. Bežala som ďalej. Musela som riadne pridať. Chodila som do Kyoxu. To bol klub kde sa učili jazyky. Bolo to pomerne dosť ďaleko od školy. Dobehla som tam presne na sekundu. Trvalo to hodinu a pol. Bavila ma angličtina ale keďže sme odišli z Anglicka v mojich štyroch rokoch tak som sa musela všetko učiť od začiatku. Potom som si šla kúpiť mini pizzu jedno z mojich obľúbených jedál. Cestou na volejbal som to zjedla. Prišla som ako prvá. Prezliekla som sa a šla som sa rozcvičiť do telocvične. Po chvíli došiel zvyšok družstva Rina a Roxy samozrejme nechýbali. Perfektne sme si zahrali. Teraz som už nedávala také silné ako v škole. Keď skončil tréning bežala som na plavecký. Áno, pondelky boli hektické. Rýchlo som sa prezliekla lebo som meškala. Skočila som do vody a plávala som. Plávanie mi išlo už ťažšie keďže som bola už pomerne dosť vyčerpaná po celom dni behania. Keď tréning skončil tak som sa šla prezliecť. Teraz som sa už neponáhľala. Vyšla som von z plavárne a rozlúčila som sa s kamarátkami. Už bola tma. Pozrela som sa na hodiny bolo pol ôsmej. Zdvihla som hlavu a zadívala som sa na oblohu, nebolo tam ani mráčika bolo vidno iba hviezdy ktoré sa trblietali ako perly a obrovský jasný mesiac. Keď som sa dodívala vybrala som sa cez park. Menšia skratka je vždy dobrá.. Bolo to tam strašidelné iba keď vypadla elektrika z lámp, ale to sa nedialo často, inak sa to v pohode dalo zvládnuť. Vietor jemne pofukoval a nadvihoval mi sukňu. Bol to príjemný jarný večer. Išla som cez park. Začula som ako bzučí a bliká jedna lampa. Pozrela som sa lepšie. Pod ňou stál niekto v čiernom plášti. Bol otočený chrbtom ku mne. Pomaly som sa približovala. Dosť som sa bála. Radšej som sa posunula na opačnú stranu.
„Hádam sa ma nebojíš..?“ Ozval sa chrapľavý hlas z piskľavým nádychom. Keď som to počula tak mi zimomriavky prešli po chrbte hneď som zastavila a nič som nevravela. Začala som sa triasť od strachu. Hneď mi mysľou prebehlo že ma ten dotyčný chce okradnúť alebo znásilniť. Nevedela som čo mám robiť, či mám utiecť alebo ostať. Ale mala som akoby v sebe bariéru ktorá mi zabraňovala ujsť. Zrazu sa ten človek otočil a dal si dole kapucňu. Neverila som vlastným očiam. Ten človek, ak to človekom vôbec môžem nazvať, nemal hornú ani dolnú peru. Nemal dokonca ani očné viečka a nos. Všetko mu trčalo. Pomaly som cúvala a triasla som sa.
„Kam že, kam že si sa vybrala?“ Ozval sa ten jeho hlas. Prudko som sa otočila a bežala som preč. Mala som otočenú hlavu a pozerala som sa na neho či náhodou neuteká za mnou. Zrazu som do niekoho narazila a padla som na zem.
„P – p – prepáčte...“ Povedala som potichu. Nevidela som toho človeka. Lebo som sa pozerala do zeme.
„To nič.....moja milá...“ Ozval sa ten istý desivý hlas. Pozrela som sa na tú príšeru. Bol to ten istý od ktorého som teraz ušla. Rýchlo som sa postavila a chcela som ujsť. Ale tá príšera ma chytil za ruku a priblížil sa ten jeho otrhaný ksicht.
„Mne neutečieš, Riku.“ Povedal zasa tým hlasom po ktorom mi vždy prebehli zimomriavky. „Nie! Pusti ma!!“ Zrevala som a trhala som sebou, aby som sa mu vyšmykla. Ale bolo to ťažké pevne ma držal.
„Nebráň sa tomu.“ Počula som z druhej strany.
„Neubrániš sa.“ Počula som z ďalšej strany. Pozrela som okolo seba. Všade okolo mňa boli. A pozerali sa na mňa. Strašne som sa bála.
„Nie, pustite ma nechajte ma! Pomoc!“ Kričala som na ratu začali mi tiecť slzy.
„Tu ťa nikto nepočuje.“ Povedal ten čo ma držal.
„Prosím....“ Povedala som už bezmocne.
„Pustite ju!“ Zrazu sa ozvalo spoza nich. Nevidela som toho kto to povedal, ale bolo to chladné a rázne. Všetci sa na toho dotyčného rozbehli len ten jeden ma držal. Zrazu som videla obrovskú žiaru. Radšej som zavrela oči. Potom som cítila silný vietor a nakoniec som necítila zem pod nohami. Otvorila som oči. Letela som dakam dozadu akoby ma niečo odhodilo. Niekto ma chytil na ruky. Klepala som sa. Dopadol so mnou na zem.
„Si v poriadku?“ Spýtal sa ma chladne. Pozrela som sa na neho. Bol to chalan mohol byť taký starý ako ja. Možno o rok starší. Nebol škaredý naopak bol veľmi zlatý. Keď ma držal bola mi dáka zima.
„Hej, diev...“ Ani to nedopovedal už ho jedna z tých príšer udrela. Jeho odhodilo a ja som padla na zem. Hneď ma jeden z tých príšer chytil za ruku.
„Pekne poď s nami.“ Povedal chrapľavým hlasom.
„DAJTE MI POKOJ!!!“ Zrevala som už vyhecovaná. Všetko sa vo mne hromadilo strach, bezmocnosť, hnev, zúrivosť a hlavne nechápavosť. Ničomu som nechápala. Začala som ako keby horieť. Okolo mňa sa vytvorila ohnivá špirála, ktorá sa rozťahovala a všetko pálila. So strachom v očiach som sa pozrela na ruky a okolo seba. Nevedela som čo to so mnou je. Bolo mi strašné teplo mala som pocit že som v ohni ale nepálil ma bolo mi len ukrutné teplo. Všetky tie príšery sa začali rozpadať keď sa ich oheň dotkol. Po chvíli som si pripadala neuveriteľne ťažká. Nedokázala som stáť na nohách. Podlomili sa mi kolená a padala som na zem. Tesne nad zemou ma chytil ten chalan.
„Je ti niečo?“ Spýtal sa teraz starostlivo. Oheň stále okolo mňa šľahal jemu to zrejme neubližovalo.
„Je....je....mi strašne...“ Musela som rýchlo dýchať nedokázala som plynulo hovoriť. „....horúco....akoby som bola v ohni....ktorý ma.....“ Musela som znova prestať hovoriť a predýchať to.
„...ale nepáli len....mi... je ..... horúco...“ Odpovedala som sekavo. Oči sa mi zatvárali ledva som ich držala otvorené. Dal mi ruku na čelo a začal žiariť na svetlomodro. Začínalo mi byť už dobre, ale po chvíli mi bola strašná zima. Pozrela sa naokolo a potom na mňa. Ja som otočila hlavu na bok. Všetko horelo, neverila som tomu že som to spravila ja. Potom som sa pozrela na neho.
„Pospi si...“ Pozrela som sa mu do očí. Mal ich tyrkysové. Tie mu zasvietili.....to svetlo ma úplne pohltilo....... Počula som šľahať okolo plamene, zvuk ale pomaly zoslabol nakoniec som úplne zaspala.....
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
didi5
2. 1.januára 2009 13:50
Super to začína teším sa na ďalšie
Napíš svoj komentár