Bolo tam krásne a bla bla bla... veď viete dovolenka Ale v ten večer už celú moju rodinu premohla ponorková choroba a tak sme z výletu prišli skôr ako zvyčajne. Tak som si povedala, že konečne nafotím okolie, čo som pár dni predtým trošku skúmala, hlavne sa mi páčilo jedno zátišie s lavičkou (som nejak fixovaná na lavičky). Zobrala som teda moju zrkadlovku a išla smerom po pobreží. Ani sa mi veľmi fotiť nechcelo, ja vlastne fotiť neviem, len sa tak hrám a tak už som fotila kraviny, experimentovala a tak... hlavne som si užívala, že je pekný večer, pokoj, nikto ma neotravuje atď.
Keď som fotila jednu malu rybársku búdku zrazu sa ozval nejaký chorvátsky pán: "10 euro! ! ! 10 euro za fotku! ! ! " (alebo také niečo...)
Ja, keď ma niekto osloví mám chuť zaliezť niekde pod kameň, a hlavne som sa bála, že je naštvaný, ale trochu som sa usmiala a snažila sa vytratiť. Lenže Chorvát prišiel ku mne a hneď začal mlieť niečo v zmysle odkiaľ som, že bude nejaka súťaž surfov... Vôbec som nechápala kam tým mieri, podľa mňa som vôbec nevyzerala ako niekto, kto vôbec vie, čo je surf. Lenže potom sa nejako dostal k tomu, že by som to mala fotiť a že fotografi budú mať ubytovanie zadarmo. Asi vôbec nepostrehol zdesenie na mojej tvári, lebo rozprával ďalej a ja som v tej chvíli vôbec nemohla prísť na to, ako sa povie po chorvátsky "ja si len tak fotím, nie som profesionálka". Takže ten chlap mi dal nakoniec propagačné materiály, svoje telefónne číslo, usmieval sa a keď už v tých hatlaninách v ktorých sme sa dorozumievali začal rozoberať spoločné znaky Slovanov, povedala som si, že je najvyšší čas nejako jemne a rýchlo ujsť.
Snažila som sa vrátiť sa nejakou inou cestou, lebo mi už bolo fakt trápne okolo neho chodiť a tak som väčšinu času do zotmenia strávila tým, že som hľadala prechody medzi domami smerom z pláže k hlavnej ceste. V podstate nemožné. Domy jeden na druhom, občas vedľa nich schody vedúce donekonečna, čo som radšej neriskovala, nechcela som sa niekomu nabúrať do záhrady...
Tak som sa musela vrátiť okolo toho Chorváta, ktorý sa už našťastie zmohol len na zakývanie a Adios... A ja som si konečne vydýchla a utekala späť na hotel .
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
idea
27. 5.mája 2009 09:01
pekne
Napíš svoj komentár