Tom zamyslene hľadel do primrznutého okna, cez ktoré videl padať chumáčiky snehu, ktoré dopadali na parkovisko nemocnice a zaparkované autá, a tvorilo jemnú súvislú vrstvu nového ročného obdobia. „Prišla zima, znova... neviem, nemám rád zimu. Pamätám si, keď som bol ešte dieťa, chodili sme na našu chatu pri jazere. Možno... by som tam mal zájsť.“ Rozmýšľal nahlas stojac pri okne. V posteli už nemohol vydržať. Tá ukrutná bolesť ničnerobenia ho priam mučila. No však, keď sa otočil, že si znova ľahne, vo dverách stála mladá žena. „P- prepáčte, že som vás vyrušila, išla som len okolo.“- „Nič sa nedeje.“ odpovedal Tom s malým úsmevom. Bolo mu celkom príjemné, keď sa mu ľudia ospravedlňovali takpovediac za nič. „Ach no dobre,“ pousmiala sa žena: „ , to som potom rada.“ „Ste sestrička?“- „Nie, mamička.“ Povedala trošku vážnejšie „Aha, tak blahoželám.“ Povedal Tom a konečne si znova ľahol do postele. Mamičke už úplne vyprchal úsmev z tváre. Hoci sa tú zmenu hneď snažila zakryť Tom si to všimol. „Dieťa je vždy požehnaním.“- „Hm, no, je.“ „Posaďte sa, no nestojte vo dverách predsa.“ povedal jej Tom a ona sa posadila na vedľajšiu prázdnu posteľ. „Thomas Eastwick, ale volajte ma jednoducho Tom ak môžete.“ Pousmial sa Tom a podal jej ruku. „Pravdaže môžem Tom, ja som Shelly Campiquová. Mňa môžete volať Shelly.“- „Vy nieste odtiaľto, však?“- „Uhádli ste, asi ma prezradil prízvuk, ten mám z Francúzska v Európe. Od nejakých štyroch rokov som tam žila. Potom sme sa presťahovali do Bostonu, celá rodina a teraz už žijem vo Veľkom jablku ako sa hovorí.“- „Fúha, to ste dobrá, New York je veľké mesto a hlavne drahé, čo som počul.“- „To máte pravdu, len za byt ma to vyjde dosť draho.“- „Tak tam máte asi nejakú prácu, že?“- „Robím tri práce, aby som si to mohla dovoliť. Čašníčka na výpomoc, potom spočítavam tovar v sklade a nočné robím v Quickmarte. A to ešte pritom dokončujem školu.“ Vymenovala Shelly s hrdosťou. „To nemyslíte vážne, ako na to všetko beriete čas?.“- „No nejako si ho už musím nájsť. Pravdu povediac som rada, že nejakú prácu aspoň mám, ťažko sa zháňa.“- „No to si viem predstaviť.“ Súhlasil Tom a spomenul si ako aj on hľadal prácu, keď ho vyhodili zo sušičky ovocia. „Tak vy robíte v Quickmarte? Tam majú také úžasné koláčiky, strašne mi chutia.“- „No asi viem, ktoré myslíte, áno, sú dobré.“- „No,“ Tomovi pripadala byť celkom veselej povahy. „ste vydatá, Shelly?“- „Nie, ani som nebola. Nebol na to čas. Myslím, viete vydáte sa a pripútate sa k niekomu dlhodobo, to by som ho najprv musela dlho predtým poznať, aby som sa vydávala...“ naraz sa odmlčala. Tom to využil na ďalšiu otázku. „A priateľa máte?“- „Hm, no, bol, rozumeli sme si...kým som neotehotnela.“- „Utiekol?“- „A už sa nevrátil, ako sa hovorí.“ Odpovedala Shelly. „Odišiel asi naspäť do Európy, neviem. Hneď ako som mu to oznámila... najprv, že to nemôže byť moje, potom už, že to je moja chyba a že staraj sa oňho sama.“- „Hm, hlupáčisko mladý. Ale veď je veľa slobodných mamičiek, to zvládnete.“- „No to dúfam.“- „S pomocou rodiny určite.“ Shelly už neodpovedala, len zamyslene sedela vedľa Toma. Nad čím mohla rozmýšľať? Tom si v duchu vzdychol, nad životom, čo bude teraz robiť, bude to mať ťažké. Hoci nevedel prečo, ale medzi ním a Shelly panovala v tej chvíli zvláštna spolupatričnosť. Panoval tam nejaký prúd energie, ktorý Toma znova prinútil rozmýšľať nad starými vecami, hlúposťami, proste ľudskými problémami. Shelly Tomovi ukázala, aj keď v tej chvíli nič nepovedala, len pozerala potichu na zem a rozmýšľala nad ťarchou všetkých svojich problémov, že Tom tu nikdy nebol a nikdy nieje sám čo má starosti. Každý jednoduchý model človeka má starosti, o to, aby sa dobre vyspal, o to, aby si vychádzal s rodinou, o to, aby zajtra vstal. Hoci Tom vedel, že tie jeho sú trochu väčšie konečne sa zmieril so skutočnosťou, že má schopnosť, ktorú iní nemajú, a že život pôjde ďalej, či s ním, alebo bez neho je už na ňom. Ale pochopil, že pred svojimi problémami neutečie. Pochopil, že ak mu život hodí pod nohy poleno, nieje to koniec, že sa znova musí postaviť, lebo neustálim ľutovaním seba samého nič nedosiahne. Vždy sa musí pohnúť nejako dopredu, lebo znova začne stagnovať, upadať na tele i na duchu. Tom sa pohol ďalej hoci nevediac kam smeruje avšak potreboval to, bolo to práve to zmierenie čo potreboval, aby sa znova mohol zhlboka nadýchnuť do života s novým pohľadom na starosti.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
husenicka23  27. 2. 2008 17:10
Napíš svoj komentár