My ľudia sme veľmi zvláštne bytosti. Až keď niekto niečo podčiarkne, že toto si všímaj, na toto sa zameraj, vtedy to často až začneme vnímať. V tom je veľká sila masmédií. Podčiarkujú práve to, čo nechceme vidieť, čo odsudzujeme a neprijímame. No nie je to tak, že práve náhodou toho sa bojíme? Že sme takí istí? Všehoschopní.

Nie nadarmo zostúpila na zem múdrosť: skupina je taká slabá ako je jej najslabší článok, ale i taká silná ako jej najsilnejší. Sme všehoschopní.. a nechceme si pripustiť a vidieť v tom zlom to dobré. Nechceme bojovať so svojimi čiernymi skrinkami a v strachu ich zamykáme na sto zámkov. A konzum to využíva, lebo pozná staré a zaužívané reakcie, ktoré sám zaužíval. A odsudzujeme, nenávidíme a odmietame. A to nepomáha.. ani druhým, ani nám. Ďalšia múdrosť, čo dávaš, to sa ti vracia. A len blúdime v kruhu. A zapierame..seba samých. Odmietame sa a strácame lásku k tej najdôležitejšej osobe, ktorú v tomto živote budeme poznať, sebe. Ako môžeme rozdávať lásku svojim blízkym, keď ju nevieme dávať ani len sebe? Vidíme a posudzujeme svoju hodnotu očami druhých a keď zakopávame strácame na hodnote, na viere..v seba samých, lebo žiadnu vieru v seba nemáme.

Nečudo, že konzum nikdy nenasíti ego. Pretože ego kričí..zo strachu, a chce sa nasýtiť tým, čo tak dobre pozná, vonkajším svetom, zrkadlením druhých názorov na seba. Ale ego je tiež len akoby malým vystrašeným chuchvalcom, ktoré sa snaží žiť.. racionálne. Lásku nepozná(zatiaľ), pretože odmieta bytosť, ktorá si ju pridelila vo svojej celistvosti slabosti, ale i sile. Nevidí ju vcelku a nechápe, zrkadlí jej svoj postoj, ktorý v skutočnosti ani nie je jeho, ale mnohých, kolektívu...

Vidieť sa v celistvosti nie je ľahké. Predchádza tomu bolesť, väčšinou však len tá, ktorá už v skutočnosti bola dávno. Mnohé staré energie hlboko utlačené do pozadia práve egom a strachom sa vynoria. Mnohé, ktoré už takýmto spôsobom fungovať ani nebudú, pretože tá najlepšia vec, ktorá sa vám môže v živote stať je práve to, že sa takéto pocity a bolestné skúsenosti vynoria aby ste ich mohli pochopiť z hlbšej perspektívy, vidieť z nadhľadu a naplniť láskou, dovoliť odpustiť..sebe i druhým. Každý raz prehrešil, každý jeden sa učí kráčať na svojej ceste a pritom mnoho krát spadol. Jediné, čo nás stále svojim spôsobom delí od celistvosti je strach. Bojíme sa, tamtoho, onoho..ale bojíme sa naozaj my? Nie je to len naše ego?

Veď sme stvorení z lásky, preto doprajme si vidieť veci vo svetle. V pravde a v duchu. Doprajme si odpustiť. Vtedy sme konali len tak ako sme v tej chvíli vedeli konať, tak ako sme poznali, zo sveta vonkajšieho. No my nie sme z tohto sveta, zo sveta vonkajšieho, je to len cesta putujúcej večnosti k otcovi. Spoznávanie seba samých. A sme celiství už teraz, i keď to nevidíme. Keď to uvidíme, celistvý bude i svet vôkol nás, pretože celok je v nás... A potom si budeme môcť dovoliť milovať každý okamih, každý detail celku. Pretože už bude všetko jasnejšie, v láske a pochopení spoznáme celok nielen v nás ale i celého univerza a už nebude strachu, ktorý by zaútočil, pretože všetko, čo tvoríš, si ty sám. A ty si.....

Zahľaď sa do svojho srdca a dopraj si potrebný čas, pochopenie a lásku k sebe samému.....

...........Tak? Kým vlastne si?..

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár