Sledujem každý pohyb na prázdnej ulici, počujem každý poryv vetra v čiernobielom víre farieb. Počujem kroky, ktoré ma vyrušujú v mojom pozorovaní, svoje kroky. Zastanem, zavriem oči a načúvam. Trčím sa do tmy, no nie aby som počul zvuky kvílivého psa do noci. Zrazu široký úsmev na mojej tvári. Už idú!
Otvorím oči, v ktorých teraz vyrašili nové plamienky šialeného blázna, umelca. Nasleduje len plno šmúh okolo mňa. Bežím rýchlosťou gazely, ktorú naháňa gepard. Lenže gepard je hlúpy, nevie, že gazela je prefíkanejšia a vedie ho priamo do pasce. Tam, kde to pozná, do uličky, kde bola gazela pred pár hodinami, a kde už lovila. Som vo vytržení, noc sa pomaly končí.
Prichádzam. Na miesto činu. Pár ľudí sa tu už stihlo zhŕknuť. Policajti museli natiahnuť žlté pásky naokolo, lebo hlupáci natlačení jeden na druhého by ju ešte ušliapali. Toľkú krásu, idioti, kokoti hlúpi, ničnetušiaci! Len tam hlúpo zízajú akoby nikdy nevideli mŕtvolu. Veď, keď chcú stačí požiadať. Ja im rád vyhoviem rovno pred ich vlastným domom. Nie! Musím sa ukľudniť. Ovládnuť. Nie som tu dnes preto. Zatvárim sa rovnako hlúpo ako tí idioti a pristúpim bližšie k páske. Stratený v hlúčiku ľudí, pozrel som na mladú ženu ležiacu na zemi. Potom mi však pohľad začal blúdiť inam. Hľadal, snoril. Pomedzi celú scenériu, hľadajúc toho pravého. Kto hľadá, nájde ako sa vravieva.
Vošiel na scenériu, raziac si cestu spomedzi ostatných policajtov. Tá tvár, nevidel som ju po prvýkrát, určite nie naposledy. Tvár človeka trápiaceho sa, poznamenaná rokmi a starosťami. Nepríjemnými okolnosťami udalostí. Zvráskavená, no stále v nej sídlila sila. Tvár stará, ktorá sa však tak ľahko nevzdá. Tvár, akú som tu nikde inde nevidel. Tvár výnimočná. Hľadel som do jeho hlbokých očí. Čítal som každé gesto z tej tváre, každú malú zmenu mimiky, ktorú mohol spraviť. No nespravil. Zostal vážny. Avšak, keď uvidel mŕtvolu na zemi, vrásky sa mu o to viac vyryli do tváre, vyrašili naplno(hoci, možno len v odblesku svetla) kruhy pod očami a dlane sa tvrdo stlačili do pästí až sa hánky zbeleli. Čakal som to. Tvár porazená, nemohúca nič zmeniť, do ničoho zasiahnuť sa teraz objavila predo mnou. Z jeho modrých očí som vycítil strach, napätie a zlobu.
Pomaly sa zohol k mŕtvej na zemi, pozorným okom prezeral. Ju aj okolo nej, hoci vedel, že nič nenájde. Postavil sa a pomaly vzpriamil. Ruky sa mu triasli od zúfalstva, od únavy. Roztrasene vytiahol cigaretu spod kabáta a zapálil. Potiahol, z cigarety začal blúdiť tenký pásik dymu. Sledoval som ho sťaby spomalene ako mení tvary v tom svetle, v tom vzduchu. Jeho pohľad spočinul v mojom. Nemyslím si, že je taký starý, ako vyzeral do tváre. Vlasy mal ešte plné čierňavy a postavu dobrú. No premeriaval si ma. Rovnako ako ja jeho. Hoci je teraz porazený, pomyslím si, dám mu šancu... On bude mojim gepardom.
Vtom sa otočil na niekoho vzadu, kto naňho zakričal. Nemohol som to nepočuť. Jeho oči zasvietili novým plamienkom nádeje. Moje vzrušením, novou výzvou...
Hra sa môže začať. Lenže na jej konci už nebudú stáť obaja. Aj gazela, aj gepard, ale iba jeden. Víťaz.
Svitá. Pomaly sa vytrácam, opúšťam stále tupo zízajúcich idiotov aj scénu. Musím sa predsa vyspať. Mal som dlhú noc.
Napínavý príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
mirkova
23. 10.októbra 2009 17:06
uúžasné
Napíš svoj komentár