Budík... 7:00 ráno. Budík nezazvonil, hoci som ho včera večer ešte na siedmu nastavoval. Nemohol som zaspať, aj keď medzi druhou a štvrtou alebo piatou hodinou som spal. Budík som vypol o šiestej, keď som už vedel, že nemám šancu zaspať, som sa behol umyť. Pred tečúcou vodou som pozeral do zrkadla na svoju tvár. Oči ešte privyknuté na noc trochu červené z neustáleho čumenia na bielu stenu nad posteľou, kde tu malá kožná nečistota- jediná vec, ktorá mu po nej zostala. Ešte si spomenul ako sa hlúpo lúčili, keď boli spolu naozaj. Iba ahoj si povedali, pričom nevedeli, že o sedem a polroka sa znova nájdu. Vzápäťí ho napadlo ako sa s ním lúčila včera večer na internete. „Ahoj zlatinko, strašne sa na teba teším.“ Pousmial sa nad tým a oblial si tvár do studenej vody, nech ho trošku preberie. No s vodou prišli aj pochybnosti. Úsmev mu z tváre zmizol, zastavil vodu a ešte chvíľu sa pozeral na svoj obraz v zrkadle. Hľadel si do očí, boli hnedé rovnako ako rozbúrené hnedé kučeravé vlasy na jeho hlave. Robím dobre? Malo by to takto byť? Pravdaže, teším sa, že ju uvidím, ale čo potom? Má to byť zatiaľ najkrajší deň v mojom živote, ale nemal som všetko nechať dávno tak a spomienky neoživovať, nech zostanú len spomienkami? Robím dobre? Pochyboval, ale vedel, že pôjde tam a nebude ľutovať. Nikdy doposiaľ neľutoval svoje činy a ani by ich nechcel ľutovať. Vošiel do kuchyne a potichu dal zovrieť vodu na kávu, aby ostatných nezobudil. Dom ešte spal. Pozrel na hodinky vo svojej izbe 6:35. Len pred polhodinou definitívne vstal, ale pripadalo mu to večnosť, každá ďalšia minúta čakania, až kým nenasadne na vlak, ktorý mu mal prísť o 9:20. Zakiaľ zovrela voda, si ešte pustil počítač. V izbe začínalo presvetlovať cez okná jasné svetlo. Slniečko vstávalo do krásneho rána. Vedel som presne, kedy mi ide vlak a aj kedy prestupujem na autobus, no pravdaže aj tak som si to znova otvoril a zopakoval. Vždy som mal menšiu fóbiu z cestovania, pousmial sa a tak ako slnko začínalo hriať, oblievala ho dobrá nálada. Kávu som si zalial a položil na stolík,pomaly som popíjal. Ťažko povedať, na čo som vtedy myslel, ale najviac sa podobá realite to, že som sa zahľadel doblba aj so šálkou v ruke. Prebral som sa až 7:05, keď mi začalo hrať rádio. Obliekol som si krátke tričko, snažil som sa najpohodlnejšie, v ktorom sa najlepšie cítim a kraťasy, nejaké normálne, z ktorých by sa baby nesmiali, alebo by ma neohovárali, kebyže tam príde s kamoškami. Prichystal som si peniaze, nasadil hodinky a pozeral, či som na niečo nezabudol. V ruksaku, čo si bral mal náhradné časti oblečenia, keby náhodou začalo pršať, a deku. Plánovali sme piknik, no vždy, keď niečo naplánujete po internete, tak nikdy nieje zaručené, že to vyjde. Dúfam však, že vyjde. Odišiel, čo najtichšie za bránu domu a rýchlo zamkol, keby ho ešte psíci začuli, tak by začali štekať a tým by všetkých zobudili. Vybral som sa jej kúpiť kvetinku. Chcel som nejakú jednu ružičku, beriem možno za väčšiu romantiku ako obrovskú kyticu. Ako som prišiel ku kvetinárstvu, margo pár krokov, dve či tri ulice, napadlo ma, že kým prídem, kvetinka nebude taká pekná a čo jej dám už zvädnutú? Kúpim jej ju tam. Tak som sa vrátil domov s tým, že by som mohol rozmýšlať aspoň trošku dopredu, a že som išiel zbytočne ako taký hlupák. Doma som sa ešte najedol na cestu, aby som náhodou nehladoval. Dve hodiny, ak nie aj tri budú zaberačka. Akože mal som už vodičák, ale auto nie, oco mi nechcel požičať, že ho potrebuje tak iné mi nezostávalo. Zazvonil mi telefón, bolo 8:03. „Serus, no čo, už si išiel?“ ozval sa mi z telefónu kamoš. „Nie, ešte som doma, dočkaj ma na stanici, ťa prezvoním, keď tam budem.“ Tak som sa s ním dohodol ešte pred cestou, aby som sa s ním videl naposledy, aby mi zaželal dobrú cestu a naj deň. Aj tak sa mi čudoval, že idem až tak ďaleko. Hoci sme to poslednou dobou preberali často, nikdy so mnou nesúhlasil. No ja som napriek tomu si kúpil lístok do Lučenca. Chvíľu sa ešte rozprával s kamarátom a odišiel vlakom. Hoci predtým ako som nastúpil, som mal zase mäkký strach. Nasledujúca cesta bola nevľúdna, v kupé som bol našťastie sám, tak som počúval hudbu cez slúchatká z mobilu. Viem, že som počúval I´be waiting, čo som si hneď spomenul na ňu, čo asi robí o tej hodine. Potom som si dal nejaké veselšie, rýchlejšie a pri nich som zaspal. Sníval sa mi krásny sen. Bol som na nejakej lúčke so stromami, bola tam. Martina ma jemne držala za ruky a rozšantená ešte trochu červená sa stále približovala k mojím ústam. Bola tak blízko až som cítil ako sa jej plné prsia dotýkajú môjho hrudného koša. Bola krásna. Bolo to krásne, až príliš krásne, sme sa tam bozkali ako sme snívali posledný polrok na birdze, či na icq. Zobudil som sa pred Lučencom a celý vysmiaty som bol. No veď dokážete si predstaviť. V Lučenci som mal chvíľku čas, kým mi odišiel autobus, tak som pohľadal kvetinárstvo, vybral pre ňu najkrajšiu ružu, akú tam mali a vidal sa na poslednú časť cesty. Nevedel som sa dočkať a naraz to bolo tu. Tá chvíľa, na ktorú čakal sa blížila každým kilometrom. Cítil to, cítil, že sa blíži k svojmu cieľu cesty. V žalúdku ho posadlo nepríjemné chvenie. Nebol z toho nadšený, ale proste ako bude, tak bude, už na to nemyslel. Vystúpil z autobusu, pozrel na hodinky 12:09 a vzdychol si na znak vety, ktorú ani nepovedal nahlas. „Tak som už tu.“ Rozhliadol sa okolo seba. Bolo to také príjemné mestečko niečo ako Leopoldov. Domčeky, kde tu záhradky, park so stromami, kostol. Pohľadal si dakde mobil a vytočil jej číslo. Po chvíľke zvonenia to zdvihla. Nevolali spolu príliš často, no mala hanblivejší hlas ako inokedy a jemne rozrušený. „Ahoj, tak už som tu u vás.“- „Ajój, kde si?“- „Akurát som vystúpil z autobusu, na zastávke...“- „Ja ťa vidím.“- „Čo? Kde?“- „Zozadu.“ Povedala a hneď som sa ta pozrel. Naozaj, išla k nemu. Vždy dúfal, že ju ešte niekedy uvidí a teraz sa mu to vyplnilo. Bola oveľa krajšia ako na fotkách. Bola oveľa krajšia ako naposledy, keď ju videl. Srdce mu zaplesalo radosťou a konečne vedel, čo to znamená. Starý cit, ktorý pomaly už len tlel sa znova rozhorel obrovským plameňom. V sekunde, kým k nemu ešte prišla a usmiala sa naňho, mu preblesla hlavou myšlienka: Buď sám sebou, tréma opadne, ona ťa má rada hlavne kvôli tomu aký si. Usmial sa na ňu a v očiach mu myhli všetky staré spomienky. Podišla k nemu, ani nestihla povedať čo i len slovo zvalil sa na ňu a objal všetkým tým krásnym citom, ktorý ho zohrieval, ako keby vypil štamprdlík domáceho páleného. Bol som dojatý, cítil som ťa, tvoju prítomnosť, aj slzička mi vybehla von, tak aby si si to nevšimla. Keď ju konečne vyobjímal, povedal jej: „Ahoj, Martinka, tak konečne som tu.“ Ona sa usmiala tak krásnym úsmevom, aký som ešte asi v živote nevidel, ktorému by sa poddal asi každý chlap na svete. Bol som tvoj. V tej chvíli som patril už len tebe a nikomu inému. „Rada ťa vidím..“ Cítil som, že od posledného stretnutia sa v jej chápaní ku mne niečo zmenilo, už som nebol len zábavka, spestrenie, už som bol niečo viac. A to ma tešilo. Možno sa splnilo dačo, čo som jej načrtol v jednom z prvých blokov, ktoré toto všetko začali. „Niečo som ti priniesol.“ Povedal som a podal jej ružičku. „Jeej, ďakujem, si zlatý, to si nemusel.“ Nahla sa ku mne a dala mi za tú ružičku pusu na líce. Či som sa červenal? Či sa chalan vôbec dokáže červenať? Neviem, nevidel som sa ale bol som vtedy asi najšťastnejší človek v Poltári. „Ale musel som ti to doniesť.“ Usmial som sa na ňu. Chytila ma za ruku a povedala: „Mám ťa veľmi rada, vieš to?“ Potom sme sa slniečku chrbátmi prechádzali popri takom potôčiku, rúčka v rúčke s úsmevom od ucha k uchu dohadovali, kto koho má viac rád. Nechal som ju viesť ma. Bolo jedno kam, hlavne že bola so mnou. Zašli sme nakoniec po prechádzke pred činžiak v ktorom bývala, kde si odložila kvetinku a vzala jedlo a išli sme na piknik. Vedel som kam ma vedie, aj keď som nepoznal cestu. Jej ruka moju stále držala a nechcel som aby niekedy pustila. Rozprávali sme sa o všetkom, čo nás napadlo o rodine, o škole, o priateľoch, o tom aké vzťahy doteraz sme mali. Porozprával som jej aj tú teóriu, že keď posledy odišla nechal som u nej asi srdiečko alebo aspoň jeho veľkú časť, lebo potom som vo vzťahoch bol mizerný, babu som dokopy nemal a teraz, keď som ju tam tak videl vedľa seba, tak sa mi ten kus srdiečka znova vrátil. Nič mi nechýbalo, nič ma netrápilo, žil som len pre túto chvíľu, ktorú som si chcel naveky zapamätať. Keď sme išli okolo cintorína, tak som sa na ňu usmial. Vedela na čo myslím. Ak by si chcel vedieť kam ideme, tak na jedno krásne miesto, kde rada rozmýšľam.“- „A nad čím?“ opýtal som sa jej spýtavo. „Nad všetkým? Nad ničím. Nad tebou. Sama neviem. Rada tam chodím.“ Mala taký krásny úsmev, napadlo ma, že vždy som jej hovoril aby sa viac usmievala, Teraz sa každú chvíľu pravdivo ako to sama cítila usmievala na mňa. Videl som na nej, že aj ona je šťastná, spokojná, možno aj tak ako ešte nebola, ale tomu osobne neverím. Stačilo mi, že som ju v tej chvíli robil šťastnou. Vyvolával veselosť, vždy som to tak chcel. Zašli sme k jazierku, ktoré sme obišli bližšie k lesíku. Martinka vedela, kam ma viedla, bolo tam krásne. Ukotvili sme tam pri neveľkom jazierku, rozprestreli deku a rozprávali, a rozprávali. O čom nieje úplne podstatné. Sedeli sme tam vedľa seba v tesnej blízkosti, cítil som jej parfém, ktorý mi krásne voňal a zároveň aj vôňu lesíka, ktorý bol za nami. Pozeral som na ňu, keď sme tam tak sedeli, rozprávali sa, hľadel som jej do očí a rozmýšľal, či je toto vlastne skutočné. Bol som šťastný nesmierne, ale mal som pocit alebo skôr vedel som, že sa budem musieť vrátiť, znova ju opustiť. Nechcel som. Mal som chuť jej dať pusu, keď tam tak rozprávala, keď sa jej pery pohybovali, ako tvorili slová. Bola to moja princezná. Dal som jej tú pusu? Nie. Sklamanie nieje na mieste, pretože ona ju dala mne skôr ako som stihol niečo povedať. Bola úžasná. Takú sladkú pusu som ešte v živote nedostal, hoci ja som ich doteraz aj tak veľa nedostal. „Nad čím rozmýšľaš ty?“ opýtala sa ma, keď sme spolu ležali na deke a pozerali na obláčiky, že čo nám pripomínajú. Rozmýšľal som, čo odpovedať. Najprv som chcel povedaťť pravdu, že nad tým, že takto to nebude večne a že aj tento deň sa skončí, ale keď som sa zahľadel do jej krásnych očí, zasekol som sa, nechcel som pripomínať tú hroznú skutočnosť. „Hehe, nad tým, že začína pršať.“ Len som dopovedal a už sa spustil letný lejak, nestihli sme už nič schovať a hlavne ani seba, sme boli celí mokrí, ale nikomu to nevadilo. Pršalo, no my sme tancovali za toho nečasu pod holým nebom. Priťahovalo ma k nej. Stále sme boli na sebe a stále z nás kvapkalo. Ak by sme sa neprestali bozkávať, by som bol mokrý doteraz. No pršať prestalo, ale veľmi to nepomohlo, lebo už aj tak sme mohli skočiť do potoka a boli by sme suchší. Hoci som jej ponúkol moje náhradné oblečenie, nechcela a chichotajúc sa z toho ako sme zmokli ma viedla naspäť do mesta. To bol už večer a ja som vedel, že jej to musím povedať, že budem musieť ísť na autobus no, čo sa stalo potom som sám nechápal. Nechcela ma od seba pustiť a ja som samozrejme nechcel ísť od nej, presviedčala ma aby som zostal a podarilo sa jej to. Znova som mal bezstarostný pohľad na svet. Mohol som znova hľadieť na krásu Martininých očiek, líčiek, pier, pŕs... Presvedčila ma vlastne tým, že ma zobrala k sebe domov na byt, rodičia išli na návštevu a mali sa jej vrátiť až zajtra. Mali sme prázdny celý byt len pre seba. Sedeli sme v jej izbe, vonku bolo už šero, len sme si hľadeli do očí. Martinine pery sa pomaly približovali k mojím. Bola tak blízko, až som cítil jej prsia na mojom hrudníku. Chvela sa. Ešte mokré oblečenie, čo mala na sebe si dala dole. Mala peknú bielu podprsenku. Aj mňa vyzliekla z mokrého. Bozkala ma- ja som bozkal ju. Dotýkali sme sa rukami i perami. Ani neviem, kedy sme tam zaspali, no ráno, keď som sa zobudil v jej objatí, za posteľou na stene som si však všimol nejaký plagát, na ktorom boli stromy, spomenul som si na sen z vlaku. Našiel som si štyri zmeškané hovory a prežil najlepší deň. Hoci som vedel, že sa musím vrátiť do reality, s Martinkou mi bolo príliš krásne, na to aby som sa vracal. Toto bol asi môj najkrajší deň v živote.
Škoda však, že to je len sen.
Dodanie: Sny sú však krásne, neprestávajme snívať, lebo aj sen sa môže stať niekedy skutočným.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
husenicka23
5. 3.marca 2008 16:34
Miskoooooooooooo ja nemozem z teba,a este je to o nas dvoch stuck_out_tongue:rekrasne...ja nieco vymyslim
2
aaaa total romanticke a keby to tak skutocne mohlo byt.... ... ...ale sen nadherny
Napíš svoj komentár