Znova otvorím oči a uchlipávam z tekutiny, ktorá by ma mala udržať pri vedomí. Spoza okna nie je vidieť nič. Len tmavý záves tmy, v ktorom sú nejasne rozlíšiteľné posledné ľadové chumáčiky snehu v tomto dni. Padajúce odnikiaľ. Z tmy. Či dymu z cigarety, ktorú si nikdy nezapálim. Vynárajú sa pod pouličným lampiónom a v jeho svetle dopadajú do už beztak snehovej pokrývky, kde sa stratia medzi miliónmi ďalších vločiek. Keď tak rozmýšľam, presne ako s ľuďmi. Ľahko sa stratia s davom, ale napriek tomu som niekde videl, že žiadna vločka nie je rovnaká. Každá je iná, má inú štruktúru. Pod mikroskopom. Sme každý iný. Hoci jednoduchý, ale občas sa sami nespoznávame a netušíme, ako sa zachováme v určitých situáciách. Život je rozmanitý. Môj, každého. Občas sa kombinujú nitky osudu, preplietajú s ďalšími životmi. Zamotávajú. Avšak, každý si stále žije len ten svoj život. Každý je sám za seba.
Jediné svetlo v izbe vychádza z lampy na stole. Jediné teplo sála zo mňa. A z podlahového kúrenia. Cítim sa zmiešane. Zavriem oči a pociťujem na tvári chladivý vánok. Cítim sa ako vták. Čajka, alebo iné stvorenie, ktoré plachtí krídlami tesne nad hladinou mora. Vidím ho. Jeho pokojné plynutie s časom nad zapadajúcim obzorom. Moje pokojné plynutie meter či dva nad odrazom sčerených vĺn chytajúcich pomarančové odtiene z posledných lúčov slnka ďaleko v dohľadne. Čas akoby zastavený. Takto sa cítim.
Voľne? Neviem. Pretože čas sa pohol. Slnko zašlo za more a zostala len tma. Hviezdna obloha sa leskla na rozčerenej hladine. No to ja som ju rozčeril. Dotykmi, pocitmi, myšlienkami, dušou. Padám, hlboko pod hladinu akoby mi odtrhli krídlo. Metám sa. A zrazu som pokojný. Bez pohybu. Jediné, čo ma prezrádza sú moje vystrašené oči. Hlboko. Tam, kde nie sú vidieť ani hviezdy. Padám ešte hlbšie. Som ako balvan hodený do studne, ako loď klesajúca ku dnu. Raz u každého myšlienky klesnú tak hlboko, že námorníci budú počuť len narážanie trupu lode o koraly. Ktoré ešte nikto nikdy nevidel, ktoré neznajú slnka, ktoré ho znať ani nikdy nebudú. Potrebujem sa ich dotknúť, potrebujem aby mnou prešiel elektrický náboj z ich nedefinovateľného povrchu.
Potrebujem sa vynoriť, nadýchnuť. Znova vidieť slnko. Namiesto toho vidím hviezdy. Okolo mňa len šíre more nekonečne pokojné. Nado mnou milióny hviezd. Aký som len v tomto svete malý, zbytočný. Až teraz pociťujem, že voda je ťažká, studená, zmrznutá. Klopkám na zasnežený ľad, v ktorom vidím svoj prekvapený odraz. Nie som v nej, nezmrzol som. Nasávam ľadový vzduch do pľúc na dôvažok toho, či som stále naozaj nažive. Som. Duša putuje. Už nie tak čierna, už sa mi tak nezdá.
Z neba padá hviezda. Rýchlejšie ako by som stihol postrehnúť. Padá ku mne, k mojej nitke. Rýchlejšie ako by mala, ale nepretrhne ju. Zamotá ju. Nie je to hviezda. Sú to priatelia, ktorí boli, sú a budú. Sú to lásky, tajné či vášnivé. Milenky, krásne i hravé. Staršie i mladé. Možno ich je viac. A možno je to len hviezda. Jasná, rozmanitá, rozdielna. S rôznymi menami, Katka, Dominika či Adriana... Možno anjeli, možno diabli. Ale žiaria jasne a vstúpia skôr či neskôr do kolobehu osudu. Môjho, rovnako ako ja do ich.
Nikdy tu nie sme sami, nikdy tu nežijeme len za seba. Nikdy nehráme len svoju hru, sami. Nikdy nie sme zbytoční...
Káva nefunguje. Zaspávam.
Posledný chumáč snehu dopadol do neporušenej bielej vrstvy. Jeden deň sa práve končí a začína ten druhý. Aký to bude? To závisí len na nás.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Mas uzasne myslienky a prirovnania, jednoduche a pritom tak pravdive..
Paci sa mi to, 5*..