Padám. Prepadávam sa čoraz viac, čoraz hlbšie sa zamotávam do ostrých bodliakov. Stojím na hranici. Života a smrti? Lásky a nenávisti? Smútku a pochopenia? Pochopenia čoho? Že niesom dosť dobrý? Že nikdy dosť dobrý nebudem? Že nikdy nebudem niekto iný, niekto kto sa vlastnou hlúposťou zamotáva do problémov? Niekto koho vždy všetci brali ako najväčšieho, najsilnejšieho a najhlúpejšieho jednotlivca medzi skupinkou hlupákov... a pritom toho najvhodnejšieho. Som hlupák alebo ním mám byť? Naivný hlupák? Taký človek vždy aj bude. Nikdy nemyslieť na to najhoršie a keď to najhoršie príde tak byť užasnutý a pokorený životom. Zničený zo samého seba ale pritom zo všetkých ostatných. Sklamaný zo situácie, z deja, príbehu ako sa vyvinul. Proste prestanem čítať, zavriem knihu a pre mňa koniec. Lenže život neponúkne zavrieť tú knihu dokým si zhlboka neužije a nevychutná na tvojej zničenosti, nenávisti, samote.

A prečo? Prečo to tak všetko je? Prečo to tak vždy fungovalo, funguje a bude fungovať, že najhorší vládnu svetu a pre tých dobrých je život nepekný. Nepekný, nepekne si sa zachoval milión krát a nepekne sa zachováš ešte miliardu. Čakám to... ale keď to príde som z toho zničený, pokorený. Udalosti dozadu sa nezmenia, udalosti dopredu sa môžu vylepšiť ale nevylepšia. Človek je len tvor mysliaci si niečo viac ako je pravda. Pravda je vždy smutná, krutá. Presviedčajte ma, kto chce o čom chce, ale nikdy to už nebude také ako niekedy bývalo, keď človek bol mladý, o živote nevedel ani páru, jediné bolo, čo potreboval vedieť, viac nepotreboval, nemusel, nemal problémy, preňho neexistovala ešte samota, lebo netušil, čo to je. On vtedy ešte nechápal, čo je arogancia, irónia osudu, ignorácia alebo náhoda. Preňho nemysliteľné, neexistovalo. Náhody neexistujú, lebo by to boli príliš veľké náhody. A človek dobrý nepatrí nikam, lebo je odvrhnutý od ostatných, pretože je iný, pretože jeho ja nepovie nie aj keby chcelo, pretože pomôže vždy rád dokonca aj s otvorenou náručou a úsmevom pre priateľa aj keď sa práve v tej chvíli cíti príšerne. Smutne a prázdne, ako sa ešte necítil. A čo ten človek za to má? Vďaku. Úprimnú vďaku od priateľa. Má nespočítateľnú hodnotu, ale zároveň nieje to, to čo chce, čo mu chýba...a čo potrebuje.

Nemusí byť, ani nieje fajnový, či príliš výberčivý. Hoci nikdy sa nič nezmení, nikdy nebude slnko svietiť krajšie a vtáky spievať častejšie, vždy niečo pomôže, niekto bude nablízku držať pomocnú ruku. A vždy sa dá v živote spoľahnúť na to jediné. Dúfať a veriť. Veriť v niečo lepšie, čo by mohlo byť. Nádej nikdy nezomrie, aj keď je na pokraji, vždy tam aspoň minimálna šanca na zvrat zostane. Dúfaj, ver a modli sa v to, čo naozaj srdce chce. A človek navyše tiež musí mať nejaké sny, pretože by nemal, čo dosiahnuť. Nemal by zmysel. Zmysel života. Nemal by prečo ďalej sa trápiť. Vie, že príde niečo lepšie a krajšie ako kedykoľvek bolo. Toto, práve toto ma poháňa vždy každý deň dopredu aj keď deň predtým bol príšerným a smutným, pretože verím, že čaká vždy niečo pre čo sa oplatí... niečo lepšie, ale...nabudúce.
„ Utrpenie človeka v živote je neznesiteľné, ale ak sa nájde dôvod, prečo ďalej pokračovať, tak tá sviňa až tak nebolí.“

 Úvaha
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár