Vyšlo slnko. Do ďalšieho zničujúceho rána. Ponad koruny stromov cez okno sa predierali jeho pablesky. Osvetľovali malú miestnosť s nepríjemným zápachom. Možno to bol ten zvírený prach v nej. Možno len to, že sa v nej okno neotvorilo už dávno. Kyslík bol starý, dávno vydýchaný, posmrtný. Jediný zvuk bolo len pravidelné pípanie prístrojov na stene. Hoci kvety na nočnom stolíku sa zdali byť čerstvé a živé, boli umelé, neprežili by tam. Vedľa nočného stolíka bola posteľ. K nej viedli všetky hadičky z prístrojov. Posteľ bola úhľadne ustlaná. A v jej bielych plachtách som ležal ja. Bez najmenšieho pohybu. Bez najmenšej známky života. No napriek tomu živý... teda živoriaci, toto sa nedá nazvať... živý.

Čakám každé ráno, kým vyjde slnko a ja ho uvidím. No nevidím ho, nikdy. Len hmlu, hustú ako mlieko a prevaľujúcu sa nad mojim bytím. Oči hlboko zavreté, nevidím nič. Len tmu.

Prekvapujúco však i v tých očiach bez iskry plávajú spomienky. Spomienky na život, ktorý som kedysi žil. Na príjemné dni i tie horšie. Avšak i spomienky sa zmenili. Slnko, čo v nich vidím zošedivelo, akoby už ani nesvietilo. Vidieť ho zďaleka cez hustý opar... Naokolo mihajúce sa šíky stromov. Predo mnou len cesta. Šmuhy na nej. Dve kolesá hlučne plávali tým oparom či hmlou. Razili si cestu ďalej. Chceli byť rýchlejšie ako svetlo. Jedno predbehnúť druhé. Hukot motora sa dral vzduchom ako vrčanie zdivočeného psa. Cesta sa točila do zákruty. Okolo kopcov až do pekla... Zrazu len spoza zákruty vyleteli dve blčiace svetlá. Bola ich celá cesta. Nedalo sa im nikam vyhnúť. Dve obrovské svetlá ako dva veľké mesiace za splnu. Nedalo sa ani najmenej reagovať. Zaznela trúba akoby z obrovskej lode, následné hromobitie bŕzd. No bolo už príliš neskoro. Zostala len tma. A bolesť. Bolesť, ktorá pretrvala.

Do miestnosti vošla mladá sestrička a opísala si nejaké údaje z prístrojov. Ja som zostal nehybne. Keď odišla miestnosť znova stíchla do pravidelného píp-píp-píp. Zostal som uväznený vo vlastnom tele. Zrážka s kamiónom v ten osudný večer ma priviedla do kómy. Už desať rokov spím. Desať príšerných rokov tmy. Ležím vo svojom tichom hrobe a čakám. Na vykúpenie. Na smrť. Nikdy to už nebude ako kedysi.

Tichá, snehobiela miestnosť ležala v spánku. Jediné bzučanie komára vyrušovalo čiernobielu jednoduchosť izby. Vonku hrialo slnko, no za oknom sa jeho pôsobenie aj končilo. Ďalej už lúče nedosiahli. Hoci sa dotýkali mojich rúk a normálne by príjemne šteklili na pokožke, necítil som nič. Len som hľadel na svoje bezvládne ležiace telo v posteli. Z pohľadu hosťa, či návštevy. Nezúčastneného pozorovateľa, ktorý v tejto nemocničnej izbe nebol už roky. Nebývalo to tak vždy. Izba bývala plná ľudí, ktorí verili, že sa niečo stane. No nestalo sa nič. Izba bola len plná plaču, nárekov a smútku. Sklamania, viera zoslabovala, ľudí ubúdalo a miestnosť pomaly tíchla do zabudnutia. Nakoniec stíchla úplne. Jedine píp-píp-píp. Nehorázne mi to lezie na nervy. Už to počúvať viac nevydržím. Napriek tomu však s tým nemôžem nič urobiť.

Pozrel som sa spoza okna. Slnko už bolo vysoko usadené na oblohe. Videl som ho jasne a predsa hmlisto. Akoby bolo za mračnami. Zaujal ma však motýľ, ktorý sa dobíjal dnu cez zavreté okno. Krídla mu mihali harmonicky a nervózne, rýchlo. Farby sa mu zrazu začali meniť, z červenej cez žltú až na zelenú. Potom však pokojne zosadol na obločnicu a zadíval sa na mňa. V tom okamihu mu však vzplanuli krídla do nedefinovateľnej farby. Stál som prekvapene pri okne a díval sa s úžasom na to divadlo, aké som doteraz ešte nevidel. Motýľ naraz len zmizol. Nevedno kam, pozeral som všade no akoby sa vyparil. Akoby ho slnko spálilo na prach. No slnko zrazu zašlo. Nie len akoby, ale naozaj. Boli to mraky? Vyzeralo to skôr ako hustý opar prevaľujúci sa nad studeným morom. Prestávalo sa mi to páčiť. Niečo sa dialo. Obklopila ma hustá hmla, nič som nevidel. A zrazu som to pocítil. Slzu. Plač. Niekto vošiel do miestnosti. Počkať, bolo ich viac. Začul som slabý vzlyk. No akoby hneď pri mne. Rozhovor.

„Ste teda pevne rozhodnutá?“ Zaznel hrubý mužský hlas súcitne.
„Nerobte mi to ťažšie, prosím.“ Vzlykajúci tenký ženský hlas.
„Nebojte sa, bude to rýchle.“

Kroky. Hmla zrazu zhustla. Pocítil som miernu bolesť. Mlieko v miestnosti zredlo. V izbe boli lekári v bielych plášťoch skláňajúc sa nad mojou posteľou, ale okrem nich ešte niekto. Mladá žena, vzlykajúca obďaleč, hľadiac na mňa ležiaceho v posteli. Mladá, ale zničená životom, udalosťami v jej živote. Poznačená nepriazňou osudu. Naraz mi to len všetko došlo. Pri pohľade na tvár blízku smútiacu za mnou po toľkých rokoch mi z oka vypadla slza. Zašepkal som jej do ucha: „Ďakujem“. Jemne sa zachvela, ako keby počula môj šepot.

Napokon to prišlo, povzdychol som si s úsmevom. A izbu som po desiatich rokoch opustil. Zostalo v nej len ticho. Žiaden plač ani nádej. Nebolo už počuť dokonca ani pípanie prístrojov. Už len žalospevy kolibríkov za oknom naznačovali, že slnko už zašlo a viac nevyjde.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
mirkova  21. 4. 2010 22:25
tak si to konečne uverejnil!!! už len odseky porobiť pre väčšiu prehľadnosť a bude to tutifruti aj si vyhral?
Napíš svoj komentár