Útes nárekov

„Tento príbeh sa začína takmer zabudnutou legendou.“
Miestnosť bola len matne osvetlená, no nie nepríjemne. Viacerí hostia sa museli cítiť, akoby pri táboráku a nie niekde ďaleko od domova, vo vzdialenej destinácii. Atmosféra bola priateľská. V bare na prízemí hotela, v ktorom sa ubytoval aj Peter a Gabriela vysedávali hlúčiky ľudí, párov, prípadne aj celých rodín s deťmi, ktoré sa rovnako ako oni rozhodli stráviť dovolenku niekde pri mori a oddýchnuť si na pláži so slnkom nad hlavou a príjemne slankastým vzduchom v ústach. Miestnosťou sa šírila príjemná vôňa exotických kvetov, povešaných na stenách a na každom stole pri stene bola aj vázička s týmito kvitnúcimi rastlinkami, ktoré hrali teplými farbami cyklámenových a pomarančových odtieňov.

Akonáhle sa ozval miestnosťou mierne zastretý hlas turistického sprievodcu Jefryho, všetci stíchli a v napätí očakávali, čo im tentoraz vyrozpráva. Vysoký tmavovlasý Peter sa trochu pomrvil vo svojej pohovke, aby si našiel pohodlnejšiu pozíciu na počúvanie a gaštanovými očami sa započúval do melodického tanca slov. Hoci mal len dvadsaťpäť rokov a bol v plnej sile, dnešný deň jeho aj Gabrielu natoľko zmohol, že Gabriela zostala na izbe, nakoľko zaspala pri prvom dotyku s baldachýnovou posteľou a on ešte zišiel do baru k ostatným.

Jefry znova prehovoril. Bolo evidentné, že sa v tom vyžíva, a že už nejeden turistický pobyt bavil svojimi príbehmi a miestnymi povedačkami.

„Kedysi, pradávno, keď ešte na tejto zemi nikto z nás, ba dokonca ani z našich rodičov nežil, žili dve sestry. Boh im daroval obrovskú krásu, ktorú obdivoval nejeden mladík. Ľudia sa na nich chodili kochať mnoho krát aj z veľkej diaľky, z mnohých miest za mnohými kopcami odtiaľ. Neverili, že toľko krásy môže byť v jednom človeku naraz, až kým ich neuzreli ich oči naživo. Mnohí im však natoľko závideli ich krásu, že o nich začali rozširovať klebety a klamstvá, ktoré sa veľmi rýchlo rozšírili všade, kam sa dalo. Bolo to ako nespútaný požiar, ktorý sa stále rozširoval a nedal sa zahasiť. Ľudia si šepkali, že sú spriahnuté s diablom, a že je hriech vlastniť toľko krásy, koľko mali ony dve.

Lenže reči rýchlo uhasila prvá dcéra, Loriana, ničím iným, len svojimi skutkami. Srdce mala čisté a plné lásky, ktorú rozdávala všetkým naokolo. Bola láskavá a vľúdna, žičlivá, jednoducho dobrého srdca. Nikdy sa nijak neprehrešila a pomáhala všetkým, ktorí jej pomoc potrebovali. Niektorí ľudia dokonca verili, že je anjelská bytosť. Hľadeli na ňu s úctou a vždy radi ju vídali. Svojím spôsobom myslenia sa odlišovala od akéhokoľvek iného človeka. Niektorí vraveli, že neexistuje čistejšej duše ako ona. Rada chodievala do lesa a tam sa zhovárala so zvieratami, i sedávala pri oceáne a pozorovala jasnú nočnú oblohu postriekanú hviezdnym svitom.“

Tu sa Jefry zastavil v rozprávaní, aby si osviežil vyschnuté hrdlo vodou. Odpil si z pohára, ktorý vzápätí položil naspäť na stolček pred sebou a chvíľu, hľadel do diaľky, akoby rozmýšľal, ako ďalej príbeh pokračuje. Vzápätí sa mierne zamračil a znova spustil.

„ Lenže Lorianina sestra sa jej nepodobala ani ako somár koňovi. Sireana nezdieľala Lorianinu radosť zo všedných vecí a života v láske ako Loriana. Pre druhých ľudí nebola skoro viditeľná, často ju nevídali a takmer nikto ju nepoznal. Avšak Sireana bola ľstivá a prefíkaná, keď chcela, ľahko si omotala všetkých mužov v dedine sladkými rečami. Lenže jej žiadostivosť nepramenila z ničoho iného, len zo závisti, ktorú cítila voči Loriane. Postupne jej srdce tak sčernelo, že Lorianu a jej plachý úsmev a radosť, ktorú roznášala po dedine, znenávidela. Hoci Loriana vedela, aká v skutočnosti jej sestra je, nikdy jej nič nevyčítala či nijak nezazlievala. Jej láska jej bránila akokoľvek zasiahnuť a čas pomaly plynul.

Roky ubúdali a obe sestry pomaly dospievali. Loriana v sebe objavila dar načúvať ľudom a vydala sa cestou pomáhať tým, ktorí to potrebovali. Sireana sa zatiaľ len hlbšie utiahla do úzadia a pomaly spriadala nenávistné a choré plány, ktoré sa jej rojili v hlave čoraz častejšie. Sireana však v sebe tiež objavila dar podobný Lorianinmu. Vedela ovplyvniť konanie druhých.

Jedného dňa Loriana stretla muža, mladíka menom Lars, do ktorého sa beznádejne zamilovala a venovala mu svoje srdce. To bolo podľa viacerých jedno z najšťastnejších období Lorianinho života. Spoločne sa spoznávali a obaja boli šťastne zamilovaní a chystali sa vziať. Až dokým do toho nevstúpila Lorianina sestra, ktorá videla šancu zmariť ich spoločné šťastie. Mladému a ľahkovernému chlapcovi Sireana poplietla hlavu a potajomky sa spolu stretávali. Niektorí vravia, že mu dokonca učarovala a jeho myseľ zahalila do slepej nevedomosti. Stal sa jej bábkou a ona samu seba presvedčila, že to je jej vyvolený snúbenec.

No vždy cítila, že jeho srdce jej nepatrí a či sa snažila ako chcela, nikdy sa jej úplne nepodarilo zahubiť v jeho srdci lásku k Loriane. Preto vymyslela lesť. Mladému milencovi nahovorila, že im Loriana stojí v ceste k spoločnému šťastiu a poverila ho úlohou, aby sa s Lorianou stretol na neveľkom útese, odkiaľ Loriana rada pozorovala hviezdy a párkrát tam vzala aj svojho milého, kde trávili spolu čarovné večery. Lars jej v ničom neodporoval a ako Sireanin otrok vo vlastnom tele nič netušiac splnil to, po čom ho Sireana žiadala. Loriana nedokázala z Larsovej zaslepenej tváre nič vyčítať, jediné čo jej niečo prezrádzalo, boli jeho oči, ktoré na ňu stále hľadeli s láskou, ktorú nedokázala Sireana uhasiť žiadnymi čarami. Keby nebolo tých očí, tak by Loriana videla len cudziu tvár. Keby nebolo tých očí, tak by s ním nikam nešla, no
spaľovala ju obrovská láska k nemu a zväzovala jej ruky.

Až vo chvíli, keď spolu stáli na mieste a spoza tieňa vyšla jej sestra Sireana a v očiach jej blčali diabolské ohníčky pochopila a z očí sa jej vytisla slza. Pri pohľade na svoju sestru, ktorá ňou tak opovrhovala a nenávidela ju celým svojím telom jej prišlo ľúto ako ňou môžu tak silne lomcovať zlovoľné city. Loriana ju však voči všetkým jej nerestiam stále milovala a nedokázala ju nenávidieť ako jej sestra, hoci v Sireaninich očiach videla, čo zamýšľa.
Sireana k nej pomaly prešla a nespúšťala z nej oči. Loriana sa len slabo usmiala so slzami v očiach. „Čím som sa voči tebe prehrešila sestrička moja milovaná?“ Spýtala sa jej. Sireana jej vrátila chladný úsmev a riekla len: „ Tým, že si, Loriana!“ Vzápätí sa vrhla na sestru. Loriana sa útoku nijak nesnažila zabrániť. Lars len s hrôzou v očiach opodial sledoval, čo sa zvrhlo a zráčil ako Sireana v jednej chvíli sáče svoju sestru z útesu do mora a vzápätí samotná Sireana padá, čo si zamotáva ruky do Lorianiních vlasov. More ich obe pohltilo ako jednu krv. Lars stál na mieste ako obarený, pričom v tej chvíli ho opustili všetky čary, ktoré nad ním spriadala Sireana, ktorej už nebolo. Keď si Lars uvedomil, čo sa vlastne stalo, že bol oklamaný, potupený a hlavne, že jej milej Loriany už tiež niet, že stratil všetko, čo mal, všetka láska a všetka ľudskosť ho v tej chvíli opustili a zostala len holá ľudská schránka. Z útesu odišiel, pričom cítil, že jeho srdce leží niekde na dne mora. Z posledných síl napísal dedinčanom list a vo vlastnej stodole sa obesil. Takto sa skončil jeden nešťastný príbeh lásky.“

Jefry dorozprával a všetky oči boli prikované na ňom. A v tom znova začal.

„ Lenže to je len prvá časť príbehu.“ Publikom to zašumelo. „Vzápätí sa celá dedina prebudila v plači a náreku žien, ktoré oplakávali svojich druhov. Všetci muži z dediny totižto zmizli bez stopy.“ Jefry stíšil hlas na takmer šepot. „ Povráva sa, že Sireana chcela Larsa privolať k sebe. Že všetci muži z dediny poskákali do mora a utopili sa. No keď Sireana pochopila, že Larsa už nemôže k sebe privolať, pretože si život vzal sám, dedinu preťal hrdelný nárek, taký nadpozemský a nebezpečný, až sa všetkým zježili chlpy na rukách. Samotný hluk vraj vychádzal z oceána. Telá nezvestných druhov ani sestier sa však nikdy nenašli.

Hovorí sa, že Lorianina duša bola však natoľko čistá, že samo more jej prinavrátilo život a zmenilo ju na svoj obraz. Stala sa z nej morská panna, ktorú z času na čas nejaký okolitý rybár zazrie ako hľadí na hviezdy a naplnená pokojom sa necháva unášať časom.“ Týmto tvrdením Jefry dokončil svoje rozprávanie. No turisti chceli počuť viac. Nejaký odvážlivec zvolal: „ A čo sa stalo so Sireanou?“ Jefry sa naňho veselo zahľadel, pretože čakal, že sa na to niekto spýta.

„Nuž Sireana nemala pokoj ani po smrti. Vraj jej skazenú dušu more odmietlo.. a z nej sa stala bájna siréna, ktorá občas stiahne nejakú nešťastnú dušu k sebe do mora. Povráva sa však, že stále čaká na Larsa, kým sa k nej nevráti. Občas vraj je na mori počuť aj jej hlas.“ Jefry žmurkol na zvedavého turistu a postavil sa na odchod.

„No neverte všetkému, ľudia moji milí. Legendy sú nevyspytateľné. A prajem vám dobrú noc.“ S vyškerenou tvárou od ucha k uchu odišiel z miestnosti a nechal za sebou len také ticho, až bolo chvíľu počuť sekundovku na nástenných hodinách, až bolo počuť vonku štebot nočných vtákov a príboj, ako rozbúrené morské vlny narážajú do skál. A možno, možno aj v diaľke niekde niekto začul medovo sladký smiech sirén.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu