Ja viem, je to patetické a klišé. Práve preto je to v záchode.
Vidieť ho len cez webku. A takto to bude celý rok. Sem tam naživo. Ale nemôžem sa a ani by som sa nikdy nesťažovala, pre to že mi chýba. Vybrala som si to, vedela som do čoho idem. Teda, aspoň dúfam. Bude mi chýbať, chýba mi stále, ale v podstate mám šťastie, že mi chýba osoba tak výnimočná a úžasná ako je on. Že mi vôbec patrí a ja môžem patriť jemu...
Ja budem čakať, na neho. Zajtra bude už ležať vedľa mňa, v mojej posteli, mojej náruči. Bude tu aj keď sa ráno zobudím. Bude to prvé čo uvidím. V nedeľu ma odprevadí na vlak. Pôjde so mnou. Potom vystúpi a ja pôjdem ďalej. Bez neho. Budem plakať, akoby mi drali srdce z hrude a všetci sa na mňa budú pozerať a myslieť si aká som trápna. Možno mi nejaká babka podá vreckovku, lebo bude vedieť čo zažívam. Ale, ja som si to vybrala.
Aj keď dávno predtým, ako som ho stretla. Teda len pár mesiacov. Za svoje rozhodnutia však musíme niesť zodpovednosť. A ja ju budem niesť až do ďalšieho štátu, minimálne ďalšie dva roky.
Ale na tom nezáleží. On musí byť šťastný, lebo inak by toto celé nemalo zmysel... A už sa nesťažujem, nefňukám, učím sa ovládať svoje emócie. Veď ďalšie tri dni je môj aj fyzicky. A ja sa teším. A absolútne mi nevadí, že každá druhá veta sa začína spojkou a.
Ja viem. /ja som to len jednoducho musela niekomu povedať/
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
divinatoire
10. 9.sept. 2010 13:26
a mám rada tvojho písma farbu
Napíš svoj komentár