Stála som čakala na neho. V našich predstavách sme sa už milovali, realita však bola vždy iná. Snažila som sa nič neočakávať. Neveriť svojim pocitom ani jemu. Len sa pozrieť, presvedčiť na vlastné oči, že je.
Kráčal ku mne, ja som nechcela veriť, stále. Aj teraz sa mi potia ruky, keď o ňom píšem. Bol vysoký. Stretli sme sa s bolo ťažké uveriť, že tie všetky slová písal mne. Pri každom jednom slove s náznakom náklonnosti ku mne, sa mi rozbúchalo všetko čo mám. Spájala som si realitu s virtuálnym svetom a to chvíľu trvalo. Tie jeho oči. Ach.
Snažila som sa hľadať výhovorky a ospravedlnenia, všetko, čo písal, nemusel myslieť naozaj, možno sa iba zahrával, možno, mne nevadí ak to nemyslel vážne, je predsa normálne, že sa mu naživo nepáčim, veď som to ani nečakala... V hlave som mala podivuhodnú spleť myšlienok, ale nebola som nervózna, ako pri väčšine cudzích ľudí. Cítila som sa ako nahá. Vedel o mne dosť vecí. Až som sa začínala cítiť neisto, keď som si to uvedomila.
On bol však stále dokonalý, hovoril mi... Vlastne už ani neviem o čom. Ja som sa len snažila vyzerať normálne, popritom ako sme prechádzali cez cestu a potom sme si to zamierili do parku, na trávu.
Stále som nevedela, že čo. Odrazu som len registrovala slová: niečo mi dlžíš. Ktoré mi nedávali pokope absolútne žiadny zmysel vzhľadom k tomu, že vyšli z jeho úst. Nechápavo som sa na neho pozrela. On len natočil tvár a ukázal prstom na svoje líce. –Pusu.
Och. V duchu som si dávala dokopy dve a dve. Nešlo to. Ďalší nechápavý pohľad z mojej strany. Toto sa mi musí snívať. Priblížila som sa a spravila to, čo odo mňa žiadal. S radosťou. Neviem čo to bolo. Ale prešla som k jeho perám a tak ďalej. To sme už ležali v tráve a rozprával mi o rodine, bozkávala som ho po tvári. neverila som. Niekto ako on a ja. Absurdita. Vstali sme a chytila som ho za ruku. Pre neho to bolo ešte silnejšie, ako tie činnosti predtým. Vedeli sme, že to je o niečom inom.
***
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
klaudiqa9
22. 1.januára 2011 11:27
krásne
Napíš svoj komentár