Jeho penis, oči, vlasy. Áno a aj to všetko ostatné. Nevedela som prestať myslieť na neho, aj keď teraz, po polroku to už nebolo tak intenzívne ako na začiatku, ale bol v mojej hlave stále. Vždy mi pripomínal gréckeho boha, jedného zo synov Lacoona. Leží v prázdnej podkrovnej izbe sám. Odkedy mi o nej povedal, stále si ho tam predstavujem. Predstavujem si jeho rodinu, a jeho. Náš svet v tých našich. A sex, samozrejme sex.
Mám 19 a nie som až tak nadržaná, ako sa zdá. Len som asi objavila spôsob ako zmiznúť aspoň nachvíľu zo sveta, ako sa stratiť, zomrieť a znova sa narodiť. Vždy som vedela čo chcem. Vždy sa to menilo podľa obdobia, ktorým som prechádzala. Chcem nech to zostane tak, ako to cítim teraz, lebo všetko čo chcem, je on.
***
Konečne som si sadla, resp. ľahla k notebooku a začala písať. Po tých dlhých mesiacoch takmer neustáleho mlčania, musela som to dať zo seba von. Už nechcem utekať. Potrebujem sa zastaviť a rozmýšľať nad sebou, nad tým čo vlastne chcem. Posledný týždeň nemôžem zaspať. Stále rozmýšľam nad vecami, ktoré musím urobiť, stihnúť, naučiť sa, kúpiť. Nevládzem. Mám niekoľko týždňov pred skúškovým a nechce sa mi.
V noci sa potím, zobúdzam, neviem vypnúť, stále ma to straší. Najradšej by som zaliezla pod vankúš, ako malé mača a nevyliezla, iba ak by už bolo po všetkom. Stále sa to viac zamotáva, celý môj život. A ja mám niekedy veci rada keď sú rovné, priehľadné. Tak sa ich snažím vymotať. Sem tam si utečiem preč a potom nabehnem zas na starý „rozmotávací“ režim.
Som egoista. Aj keď sa to snažím maskovať, ale už len toto je hmatateľným dôkazom toho, že som. Potrebujem sa vyjadriť. Potrebujem aby o mne vedeli, ale len keď to chcem ja.
No a potom tu je on. Všimli ste si ako rýchlo mením témy? To nie naschvál.
Sedela som v autobuse, na ceste domov. Všade bola príjemná tma a neznámi ľudia. Tesco taška v lone a na prstenníku prsteň. Zásnubný. Pomaly som ním otáčala a prechádzala pohľadom už asi stý krát. usmiala som sa. Stále som nemohla uveriť nám. Bol všetko, všetkým pre mňa. Dala som mu seba. Na celý život...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mirkova
21. 1.januára 2011 22:51
trošku rýchly spád - to bol zámer?
Napíš svoj komentár