„Smiem sa ťa dotýkať? Prosím. Môžem sa ťa dotknúť? Chcem sa ťa dotknúť. Dovoľ mi dotýkať sa. Potrebujem...“ Ku koncu sa mi už zlomil hlas. Slová sa zo mňa tichým šeptom sypali. Oči sa mi vpíjali do tých jeho. Nechty vrývali pod pokožku. A on nepovedal nie. Očami ma prosil, nech ho netrýznim. Už nech to spravím. Dych sa mu zrýchľoval.
Izbu osvetľovala malá lampa. Obrovské okno otvorené dokorán vpúšťalo dnu chladný vzduch. Leto sa tam ešte niekde stále vznášalo. Sedeli na posteli oproti sebe. Záber na ruky. Jediné časti tiel, ktoré sa dotýkali.
Nenásytne sa nakláňal cez našu vymyslenú hranicu. Vnikal do mojej intímnej zóny. Proti svojej prirodzenosti som sa odkláňala, vyhýbala. Inštinktívne som zavrela oči keď som jeho dych pocítila na mojej tvári. Ďalej som sa snažila unikať. Zúfalo som sa potrebovala dotknúť jeho duše a z chuti si zakričať. Rukami som ho odtláčala. Bránila som sa.
Takmer ako naozaj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár