Keď sa cítim plná beznádeje,
duša ma nemo opúšťa,
vtedy sa bôľ prúdom leje,
je zbitočné plakať do vankúša.
Srdce mi trhá nepokoj, úzkosť a strach,
nevidím slko spoza čierny mrak.
Čo keď sa moje sny naozaj zmenia v prach?
Takýto záver veští krach !
Prečo, čo z ruží, čo tu kedysi kvitli
je už je burina vädnúca?
Možno si na pohodlnosť zvykli,
alebo tá platňa bola už príliž dlho hrajúca.
Vedomie, je človek môže mať všetko je demotivujúce
táto vetička mi na platni znela roky rokúce.
Všetko je zrazu čiernobiele,
na chuť tomuto svetu neviem prísť
ale viem, že už s ním nechcem ruka v ruke ďalej ísť.
Ale pozor, malé semienko nádeje, prediera na na povrch
zatial je nevládne, neškodné, ako malý plch
no chce zo záhradky burinu vykázať
a čaro lásky zase svetu ukázať
Ja dúfam, že sa mu to podarí
a úsmev na tvári mi znovu vyčarí.
Stále verím, že to dokáže
a zlú buriny z mysle vykáže.
Zo semienka bude púčik a z púčika ružička
ktorá mi opäť rozžiari očičká.
Chce lásku a dobro svetu rozdávať
a zlým časom už navždy zamávať.
Našou úlohou je predsa kvitnúť a žiariť
a nie na ilúziách si vzdušný zámok postaviť.
Pomocnú ruku nieje kde čakať,
každý si musí pomôcť sám,
len ty si určuješ, či sa necháš démonom zlákať,
alebo budeš svojím myšlienkam pán !
Báseň
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
12. 7.júla 2015 22:48
to pozitivne vyznenie do buducna a mlady vek ta zachranili pred mojim vysmechom
Napíš svoj komentár