„Dostanem ťa, Ruben!" vravel. Znervóznilo ma, že poznal moje meno. Hlas mal priškripnutý a zlovestný.
„Čo odo mňa chceš?!" zvolal som.
„Materské mlieko!" zasipel.
„Žiadne nemám! Vyzerám snáď, ako matka?"
Rýchlo som vbehol do kuchyne. Počul som, ako sa šuchce za mnou. Slabo dýchal... Chytil som do ruky dlhý porcovací nôž a prikrčil sa do rohu. Hneď, ako som ho kútikom oka zazrel, som prudko sekol. Nemalo to však taký efekt, aký by som si prial. Dieťa sa odporne zachechtalo. Po rane, ktorú som mu zasadil, nebolo ani stopy. Rukoväť noža mi silno zavibrovala v dlani.
A vtedy som si uvedomil, že je to decko už vlastne mŕtve. A keď je niečo už raz mŕtve, dosť ťažko sa to zabíja znovu.
Decko na mňa skočilo a zahryzlo sa mi do nohy. Zavyl som od bolesti. Cítil som, že z toho bude minimálne tetanus... Prudko som ho druhou nohou odkopol. Odletel cez celú miestnosť, až narazil do okna. Mierne to v ňom puklo. Dokonca sa mi zdalo, že je už možno koniec. Zbožné priatnie... Ale nebol. Decko sa pozviechalo na všetky štyri a otočilo hlavou o tristošesdesiat stupňov. Keď túto mimoriadne sofistikovanú činnosť vykonávalo, z úst sa mu linula melódia „Tichá noc, svätá noc.“ Ako keď natiahnete hraciu škatuľku.
„Dofrasa, čo si zač?" zvolal som.
„Dieťa!"
„A čo odo mňa cheš?!"
„Výplatu!"
„Za čo?!"
„Za smrť! Za odpracované hodiny!"
„Kurva, ale ja ťa nepoznám! A už vôbec sa mi nezdá, že by som ťa zamestnával!"
Decko zavrešťalo hlasom zhrubnutým krutosťou. Prenikol mi až do špiku kostí. Nie, pomyslel som si, toto nie je človek! Chytil som do ruky porcelánovú vázu. Mal som dojem, že som ju kedysi dávno sám kupoval. Prudko som ju hodil na dieťa. Netrafil som a váza sa v momente rozbila na tisíce kúskov.
Blázon! Tu si so zbraňami neporadíš! okríkol som sa v duchu.
Mŕtvola sa zatiaľ ku mne nehlučne plazila a pripravovala sa na útok. Z úst sa mu vymrskol dychtivý jazyk a zručne chytil muchu, ktorá krúžila okolo. Na nič som nečakal. Okamžite som vybehol von na rozľahlú záhradu. Kvôli tme som ani príliš nevidel, kam šliapem. Pod nohami som však jasne cítil, že šliapem po niečom plastovom. Nočný vzduch sa mi zarezával pod kožu a načisto mi ochromil možnosť normálne uvažovať.
Keby som tak mal galón svätenej vody... pomyslel som si a bola to jediná logická myšlienka, ktorú som zo seba dokázal vypotiť. Zastavil som a natrčil uši. Doľahol ku mne nejasný zvuk znejúci, ako plač. Prerývaný, škrekavý nárek. Zdalo sa mi, že vyviera priamo z pôdy. Striaslo ma. Mohol by to byť vietor...
„To sotva!" zaškrečal mi niekto za chrbtom. Prudko som sa otočil. To decko bolo teraz oveľa väčšie. Zmenili sa mu aj rysy tváre. Vedel som však s určitosťou, že je to on. Akurát mu teraz miesto očí zostali len dve veľké čierne diery. A aby som nezabudol... z hrude mu trčala tretia ruka.
„Kde si nechal oči, zmrd?" spýtal som sa a zdesene cúvol. Decko sa ani nepohlo.
„Stratil som ich."
„Vyrástol si..."
„Viem..."
„Nechceš ma zabiť?"
„Chcem."
"uf!"
Urobil som ďalší krok späť.
Dieťa si zamyslene vytrhlo ruku z hrude a začalo ju s mľaskaním požierať. Asi očakával, že ho budem ľutovať. Ale to sa šeredne prerátal! Fakt kurevsky!
„Zišlo by sa mi trochu petroleja...," precedil. Nechápal som, čo tým myslí. Napokon som to uzavrel, s tým, že petrolej je preňho niečo, ako pre nás horčica. Alebo kečup, ak chcete.
Otočil som sa mu chrbtom a vyrazil najrýchlejšie, ako som vládal smerom k svojmu domu. Nevedel som, či beží za mnou, ale zisťovať som sa to nechystal. Nohy sa mi na plaste šmýkali. Mrholilo. Rýchlo som vbehol dnu a prudko zabuchol dvere. Dýchalo sa mi ťažko. Lial sa zo mňa pot...
No a to je to posledné, čo som si pamätal. Práve vtedy som sa totiž zobudil. Nemusím vám ani hovoriť, ako veľmi sa mi uľavilo. Zišiel som po schodoch do kuchyne, ale nevošiel som do nej hneď. Bránil mi v tom akýsi nejasný pocit. Napokon som sa však premohol. Skĺzol som pohľadom na dlážku. Bolo na nej mnoho úlomkov. Moja váza. Hneď vedľa ležal veľký kuchynský nôž. Hodil som do seba panáka whisky a zhlboka sa nadýchol. Do nohy mi vystrelila prudká bolesť.
Ja viem... bol to len sen.
Ale aj tak...
Teraz, keď sa zotmie...
Ticho sedím v kresle a sledujem kľučku na dverách.
Pretože viem, že sa vráti...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár