Bol večer. Pršalo. Mladé dievča kráčalo ulicou. Po tvári jej stekali slzy zmiešané s kvapkami dažďa. Nevadilo jej, že zmokne. Nevadilo jej, že nemá dáždnik. Takto sa nemusela báť, že si niekto všimne slzy. Mobil vo vrecku už dávno stíchol. Vypla ho. Chcela byť sama. Premýšľať. Spomínať. Bola do neho zamilovaná. A nech ostatní tvrdili hocičo iné, vedela, že on ju tiež miluje. Zmenil sa. Láska k nej ho zmenila. Koľkokrát jej sľúbil, že ju neopustí? Koľkokrát tvrdil, že ich láska bude večná? Koľkokrát prisahal, že za jej lásku bude hoc aj bojovať? Sľuby ostali sľubmi. Prísahy sa vytratili. Už ho nevídala. Už sa s ním nehádala. Necítila jeho nežné dotyky. Bozky. Už nepočula jeho nežný hlas, ktorým ju vždy ubezpečoval, že ju miluje. Bolo ťažké zmieriť sa s tým, že už ho nikdy neuvidí. Bolelo to. Každá spomienka. Každá myšlienka na neho.
Opustil ju. No on za to nemohol. Musel odísť. Nevedel tomu zabrániť. Chcel. Bojoval. Ale bolo to silnejšie ako on. A keď ho v nemocnici videla posledné dni, vedela, že si nepraje nič iné iba smrť. Túžil po smrti tak, ako ona túžila po tom, aby sa vyliečil. On sa nádeje vzdal, ona to odmietala. Nechcela ho stratiť. Nie teraz, keď vedela, že ho miluje. Skutočne miluje. A on ju práve v tejto chvíli opúšťa. V mysli sa pýtala sama seba, či existuje vôbec nejaká spravodlivosť. Prečo nemôže byť šťastná s človekom, ktorého miluje? Prečo sa namiesto maznania a bozkov musí dívať na to, ako jej jediná láska zomiera? Prečo? Prečo? Prečo? Na čo sa to pýta sama seba, keď si aj tak nevie odpovedať. Nikto by nevedel odpovedať. A na čo sa to vôbec pýta. Aj tak tým nič nezmení. Jej láska umiera a ona sa na to musí pozerať. A nemôže mu pomôcť. Napriek tomu, že on tvrdí, že mu pomáha, cítila sa zbytočná. Držala ho za ruku, rozprávali sa, rozosmieval ju. Zvláštne, že ona už dávno stratila chuť vtipkovať. A on ju stále mal.
A v ten deň...ten deň, keď ho stratila, keď našla jeho izbu prázdnu, keď jej doktor povedal, že je koniec, v ten deň sa všetko zmenilo. Zlomilo ju to. Zničilo. Mala pocit, že jej srdce krváca a nik a nič ju nedokáže utešiť. Iba on. On by to dokázal. Ale on už nebol pri nej. Nemohol. Bolo až neuveriteľné ako všetko plynulo ďalej. Akoby sa nič nestalo. Život išiel ďalej. Nezastavil sa. Svet sa točil ďalej. No nič už nebolo rovnaké. Jej život bol zrazu prázdny. Nevedela, čo s časom, ktorý jej ostal. Časom, ktorý predtým trávila s ním. Odvahu ísť k jeho hrobu nenašla. Bála sa toho. Nechcela si pripustiť, že je preč. Že ju už nikdy nebude rozosmievať. Chýbal jej jeho zvláštny humor. Jeho historky, ktoré tak rád rozprával a ona ich neznášala. Teraz by vymenila všetko za to, keby jej ešte jednu mohol povedať...
Teraz kráčala prázdnou ulicou. Dážď neprestával. Ona plakala s ním. Na ničom nezáleží. Veď on tu už nie je. A všetko ďalej beží zo zvyku. Nič už nie je také dôležité, ako keď bol pri nej. Západ slnka, hviezdna obloha už nie sú také výnimočné ako, keď ich sledovala s ním. Ale už sa nič z toho nezmení. A ona musí ísť ďalej. Zmieriť sa s tým. A hoci to bolí, raz to nebude bolieť. Raz ostane iba spomienka. Spomienka na pekné chvíle strávené s ním. Na tie nikdy nezabudne. Na neho nikdy nezabudne. A to je dôležité...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
vevenka
22. 4.apríla 2008 19:50
moooc pekne a smutne..
Napíš svoj komentár