Prišiel Chodec.
Prišiel, lebo to bolo jeho poslaním. Chodiť a robiť ľudí šťastnými. Každý jeho krok dokázal rozveseliť. Chodil za smutnými ľuďmi. A keď prišiel, všade sa rozjasnilo.
Miloval ľudí a ľudia milovali jeho.
Najsmutnejšie ale bolo, že musel vždy odísť. Odísť, aby išiel inde rozžiariť svet.
Tmu si jednoducho vzal do vrecka a vyšlo slnko. Vtedy boli ľudia šťastní.
Ktovie, koľko tmy už musel mať vo vreckách...
Túžila som byť ako on, túžila som byť Chodcom. Aj ja som chcela robiť ľudí šťastnými. Chcela som vziať tmu od ľudí, lenže ja som nemala poslanie.
Hľadala som Chodca, aby ma to naučil, ale všade už bolo svetlo a ja som vedela, že jeho nájdem jedine tam, kde žijú ľudia ešte v tmách.
Hľadala som ho všade, lenže všade bolo jasno a ľudia boli šťastní.
Jediná smutná som bola ja, nemohla som ho nájsť.
Stmieva sa.
A ja som sa ponorila opäť do tmavej noci.
A vtedy prišiel rovno za mnou. Vzal tmu do vrecka a povedal, že už musí odísť.
Už ma nemal čo učiť, veď všade bolo jasno. Skončilo jeho poslanie.
Nechcela som, aby odišiel. Veď mi daroval svetlo.
Lenže on skrátka musel...
A tak Chodec odišiel...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
rami12
13. 1.januára 2007 19:31
zaujimavo napisane
2
naco si s ato chcela naucit???....ved aj ty beries tmu do vrecka a prinasas jas.......aspon pre mna
Napíš svoj komentár