NOIR ET BLANC

BLANC
Nie je to zas tak dávno, čo sme sa spoznali. Bol vždy taký veselý a plný optimizmu, že som sa zakaždým tešila, keď sme sa stretli. Bol tak milo vtipný, tak trošku šibnutý, ale presne tak, ako to mám na ľuďoch rada. Dokázal odohnať všetky zlé nálady a stále sa usmievať. Lenže potom prišla do jeho života ONA. Sympatické dievča s úsmevom na tvári. Zaľúbil sa. Ale ONA ho neľúbila, nemohla za to. Nemohla sa obviňovať, že ho neľúbila a nemohla obviňovať ani jeho, že sa zaľúbil. Jednoducho to tak bolo.

NOIR
Zmenil sa. Chlapec sa prestal usmievať, už nebol chlapcom, čo prináša smiech. Zamkol akési neviditeľné dvere medzi nami a ním. Povedal si: „Aj tak ma všetci nenávidia.“ A začal plakať. Prestal počúvať, prestal sa pozerať. Chcel sa zabiť. Už nenávidel tento svet. Pocity tragédie. Tento svet bol pre neho taký... bolestný. Teraz ho vystihovalo len jediné slovo – depresia. Spýtala som sa ho: „Ako vieš, že ťa v živote nečaká niečo krásne, niečo, kvôli čomu sa ti oplatí žiť?“ On mi odpovedal otázkou: „A ako vieš, že ťa v živote nečaká ešte niečo horšie ako teraz?“ Ale veď všetko zlé je na niečo dobré. Trápenie dokáže človeka urobiť silným... Či ho naozaj len zabíja?

NOIR ET BLANC
Ja ani vlastne neviem, aký je teraz. Občas sa aj usmeje, ale všetko to vyzerá akosi nanútene. Šťastný už je len vtedy, keď je s ŇOU. Keď odchádza preč, opäť nastáva tma. A stále myslí len na to, ako by sa mohol zabiť. Veď aj tak „nikomu chýbať nebude“... Mám ho rada stále, len neviem, či mám rada aj to jeho NOIR...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu