VŔBA

(venované Betke, ktorej by som teraz najradšej doniesla všetky vŕby a rieky sveta...
...aby ju urobili opäť šťastnou...)

Som vŕba.

Ľudia vravia, že som často smutná. Ale to tak naozaj nie je.
Mám predsa rieku, ona je moje šťastie. Hladím ju svojimi konármi, občas len tak príjemne šteklím jemnými lístkami. Tá sa za to o mňa stará, vďaka nej vlastne žijem.

Žijeme v dokonalej symbióze. Len ja a rieka.

Vždy na jeseň viem, že moje listy odnesie tým správnym smerom, do bezpečia. Môžem jej vždy veriť.
Často sa mi zdôveruje so svojimi starosťami a ja jej zas rozprávam o tých svojich.
Áno, aj rieky a vŕby majú starosti...

Raz k nám prišiel ktosi cudzí. Človek.

Sadol si ku mne, oprel sa o môj kmeň a začal rozprávať.
Bolo to zvláštne, nerozumela som, prečo prišiel práve za mnou, veď som vŕba, dokonca ani len neviem a ani nedokážem rozprávať ľudskou rečou. Veď toľko je ľudí na tomto svete, s nimi sa predsa môže porozprávať.

Nuž, prišiel za mnou, tak počúvam. Ja rada počúvam, asi to mám v miazge.

Človek rozprával dlho, pomaly a občas úplne zmĺkol, akoby chcel o niečom porozmýšľať. A niekedy dokonca namiesto rozprávania bolo počuť tiché vzlykanie.

Nemohla som mu veľmi pomôcť, mohla som len počúvať.
Ale myslím, že i to mu bolo pomocou.

A potom spoznal aj priateľku rieku. Pil z nej, kúpal sa v nej, hral sa s ňou... Dávala mu život – presne tak, ako mne.

Rozprával nám a my sme počúvali.

A on začínal byť šťastný, hej, bol veľmi šťastný. Videla som mu to na očiach, celé žiarili... A človek sa zrazu usmial.

To bolo asi to najkrajšie, čo som kedy videla, dokonca krajšie ako západy slnka, ktoré tak milujem, i ako žiarivé odlesky priateľky rieky, keď sa jej dotýka samotné slnko.

Bolo to čosi neobyčajné.

Urobila som človeka znovu šťastným. Po toľkom trápení a bolestiach...

A stačilo len počúvať...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu