3 kapitola

zatial nedokoncena

„Čo sa k...a (censored by me) stalo? Čav Askya! Ty debil, čo si na neho nedal pozor?“ Morbi sa na mňa v nemocnici vyrútil, akoby nevedel, že Marlow je neustrážiteľný. Ešte že sa ma zastala Askya. „Morbi, prestaň ziapať, našťastie si zobral len povolené množstvo lieku na to, aby pár hodín spal.“ Bolo vidieť, že slová zabrali a Morbi sa upokojil. „Akokoľvek, čo mu je?“ pokojnejším hlasom dodal. Cítil som, že bez obáv môžem vstúpiť do diskusie, bez toho že by sa Morbi postaral o narovnanie môjho krivého nosa. „Lekár konštatoval, že má otras mozgu, hoci ani som netušil, že také dačo má. Ďalej mu vypumpovali žalúdok, no nič tam nemal. Asi len užil lieky, a to kura musel vydáviť.“ Hral som sa trocha s okuliarmi Marlowa, keď Morbi znova prehovoril. „Tie okuliare mi daj, ostanem s ním, aj tak nemám čo robiť. Ešte mi v krátkosti povedz, čo sa stalo a potom choďte. Je dobré, ak tu budem keď sa zobudí, inak jeho panika by zruinovala túto nemocnicu v behu sekundy. Ani myš by sa nestihla medzitým posrať od strachu, a nemocnica by bola minulosťou.“ Askya sa dala do opisu a ja som sa vytratil von.
Ešte by ma prizabil. Ale čo som ja mohol? Viem len, že krátko potom ako Morbi odišiel, Marlow sa zamkol do kúpeľne. Chvíľku tam bol ticho, potom tresk, a znova ticho. Ja som si medzitým otvoril pivo a roztvoril noviny z minulého týždňa, čo niekto zabudol dva dni po vydaní na lavičke. Trochu mokré a špinavé, no čítať sa dali. Vtom niekto zazvonil pri dverách. Bola to Askya, kočka čo študuje filozofiu. Chvíľku sme sa bavili o Eleátoch a o ich myšlienkach, keď v tom sa okolo nás premiestnil odpudivý Marlow celý mokrý, čo tentoraz nesvedčilo o čistote, krvavý ako britský stejk a roztrasený ako ratlík na tatramatke. Potom sa odmiestnil smerom k svojím všiam v smradľavej kope handár, čo mu slúžili ako posteľ. Akékoľvek snahy o poľudštenie toho miesta sa končili Marlowým vrčaním, zlostnými pohybmi očí, a keď začal hrýzť, z obavy pred besnotou sme sa toho vzdali. Mám jeden nápad, natiahnuť okolo miesta kde sa Marlow zdržuje elektrický plot, aby odtiaľ nevyliezali vši, šváby a ani samotný Marlow, ale Morbi je proti. Ale naozaj, ak sa odtiaľ Marlow odsťahuje, tak po mojej bujarej oslave bude asi nasledovať vypálenie toho miesta lúhmi všetkých konzistencií. No akokoľvek je mi príjemnejšia predstava čistiť žumpu pod mestskými pajzlami do konca dní, musel som ísť skontrolovať nášho bubeníka, lebo nech teraz fičal na čomkoľvek mali by to zakázať. Našli sme ho pri rozsypanej škatuľke liekov ako sa trasie a vykrikuje tie svoje zlátaniny o kamióne, mame, otcovi a havárii. Rozhodol som sa ho odviezť do nemocnice, no keď sme ho s Askyou dávali do kopy tak sa sviniar pomočil. Museli sme ho umyť, obliecť a odvliecť. Radšej riskujem svedomie, že som kamoša nechal zdochnúť, ako že som ho pomočeného dovliekol do nemocnice. Askya nebola proti, to mi dodalo odvahy. Chalan má asi 60 kíl, takže nebol problém s ním manipulovať, horšie bolo čo predtým spravil v kúpeľni. Pôjdem to dať do poriadku, teraz to ale chce niečo mm. Zmrzka, jasne dám si zmrzlinu.
Tak idem si dať zmrzku a všade je plno. No čo už, nejako prežijem tento smutný osud a vezmem si ju do ruky. Prídem k okienku a tam na mňa hľadí Milka. Nepoznám ju. Má štítok na prsiach a na ňom meno. „Tak, na čo máte chuť?“ spýta sa ma podľa naučeného scenára. „Vieš čo Miluška? Mám chuť na to, že ťa vytiahnem do hôr, a tam po celodennej lyžovačke ťa prefiknem na chate, pred krbom na koži z medveďa a budem tie tvoje milky kozičky láskať až do rána. No teraz mi daj orieškovú a dva kornútky a číslo na tvoj telefón.“ Hovorím s kamennou tvárou, čo vyvoláva očakávané začervenanie. Zmrzlinu som dostal, číslo nie. Jej chyba. Bere. si do ruky môj jediný tromf a sadám si na lavičku. Vyhrievajúc sa na slnku chrúmem kornútok. Obďaleč stojí skupinka týpkov ale je tak pekný deň že sedím a vnímam len slnko, kornútok a oblaky, ostatné filtrujem preč. Nezaujíma ma skupinka s rozladenými gitarami a nemožným spevákom čo viac reční ako hrá. Asi o 5 minút ma zo zamyslenia niekto vyruší. Kuknem na neho pohľadom vraha plyšových medvedíkov že čo sakra chce. On na mňa že si všíma ako zasnene ich počúvam a ak by som sa k téme chcel vyjadriť že mi dajú priestor. No fajn. „Zmrzlina je studená, sladká a oriešková i keď bez zjavnej prítomnosti orechov.“ Na čo sa otáčam k skúmaniu mojich oblakov. On civí na mňa ako puk že vo co gou a nič nevraví. „Pozri, darmo čakáš ako Noe na búrku, je to moja zmrzlina, a nedám ti ochutnať aj keď vyzeráš vyhladnuto. Našťastie sa prebral z prvotného šoku a spýtal sa : „Prepáčte vy ste ma asi nerozumeli...“ a ja mu na to, už oblaky som mal na háku, „Aaa rozumel a vyjadril som sa k téme ktorá ma v daný moment zaujímala... a tou bola moja zmrzlina.“ „Nie myslel som čí sa nechcete vyjadriť o bohu, o jeho veľkosti a jedinečnosti, o ktorej tu prednášame...“ On na to. Tak som mu začal pekne asi 5 minút hryzkajúc a neskôr nehryzkajúc môj kornútok vysvetľovať lásku k bohu. Po spomenutom čase už bledozelený týpek odchádza a ja tiež, riadiť ten svinčík po Marlowovi.

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu