Prva a druha kapitola knihy ktoru som dnes zacal pisat

Rozhodol som sa napisat knihu, a nie hocijaku, ale ani neviem ako to dopadne. Kazda kapitola bude pisana inou postavou z knihy. zatiaľ sú tam 4 postavy, Marlow, ktorý je navonok ako Marvin zo stopárovho sprievodcu, ale v skutočnosti je to feťák, s ťažkou schízou, potom Morbi a Tiko. Nikto sa neoslovuje tak ako aj u matkina menami, ale prezývkami. Všetci tvoria akúsi neúspešnúkapelu. Okrem toho je tam Askya, dievča ktoré neskôr keď Marlow zomrie ho nahradí...


1.
Práve som sedel vo zvyškoch postele, ktorá vyzerala, ako po viacnásobnom sťahovaní z desiateho poschodia bez použitia schodov v tom strašne zatuchnutom starom byte, kde neplesnela len samotná pleseň a snažil sa sústrediť na knihu, vyrušovaný chrápaním môjho večne zhúleného a deprimovaného spolubývajúceho Marlowa. On sa vlastne nevolal Marlow, dokonca ani jedno zo štyroch jeho známych mien nezačínal na M a ani iná podobnosť nebola zjavná, no aj tak ho každý tak volal. Teraz chrápal po včerajšom záťahu po všetkých krčmách, kde si mohol s jeho mínusovým kontom ešte vypiť. Čo som to chcel? Aha, hej. No že práve som si sedel v kuse nábytku ktorému som po domácky vravel posteľ, keď v tom mobil začal vyhrávať čudesnú melódiu vzdialene sa ponášajúcu na kankán. „Čo doprdele robíš, vole?“, bol ten príjemný ľudský hlas ktorý sa ozval po stisnutí zeleného tlačidla. „No práve si ma vyrušil z nedeľného hompáľania sa na lustri.“ Odpovedal som, pokúšajúc napodobniť hlasom pocity človeka, ktorého vyrušia v zvlášť príjemnej činnosti. „Ty vole, ty sa hompáľaš na lustri? Ty si divný. Objednaj pizzu o chvíľku som tam a donesiem pivo. Jo, a kofču pre teba.“ Na jeho šepot, ktorý aj bez odposluchu bolo počuť na druhom konci izby, sa Marlow zobudil. „Kdo to bol Morbi?“ spýtal sa z polospánku rukou šmátrajúcou po cige a okuliaroch. Niežeby potreboval okuliare ale chcel byť IN, čo sa mu aj tak nedarilo. „ Tiko, príde na obed.“ Odpovedal som mu, dávajúc najavo, že od knihy sa neodtrhnem ani keby začalo bombardovanie. Marlow natiahol na seba tričko pink floydu, ktoré už nebolo hodné ani označenia handra, no on ho ešte stále nosil, lebo miloval pink floyd. Viem mohol si kúpiť nové, ale ten človek v novom tričku by už nebol Marlow. Marlow nosí staré. „Tiko? Zas bude žrať za naše prachy?“, prehodil, zjavne si neuvedomujúc, že to slovo naše, označuje účet plnený prevažne z mojej strany. „Ech. Svet je hrozný, ako taká eksistencia ako Tiko môže prežiť?“ pokračoval, skôr pre seba, ako sa odšuchtal do kúpeľne. Značný rachot naznačil, že ešte nevytriezvel natoľko, že by jeho myseľ ovládala ktorúkoľvek končatinu.
O asi polhodinu som už stál v Nedotknuteľnosti, čo bol verejný názov mojej malej kuchynky, kde nesmel žiaden bodrel, ľudí nevynímajúc, a varil kuracie soté. Marlow sedel a písal texty, plné bezútešnej depresie, z ktorých sa na album dostala tak jedna dve. Nie žeby sme mu odmietli hrať čo chcel, ale väčšinu z toho nechcel dať z pazúrov, že je to osobná bolesť. Vrzgot v miestach, ktorých pôvodný zmysel bola predsieň naznačil príjazd Tika. Naozaj, o chvíľku sa rozvalil vedľa Marlowa v izbe slnka, ako nebohý Jojo nazval našu obývačku. Jojo bol veľmi fajn, kým si nepichol zlatú po rozchode s dreaďáčkou Lulu. „Zdravíčko!“ usmial sa na nás a roztiahol ruky, akoby sa tu nachádzal šialenec ochotný ho objať. Marlow vystrúhal na neho kyslý ksicht: „Tvoj život musí byť hrozne deprimujúci, ja byť tebou tak už to by bol fakt dôvod na guľku. Tak načo sa to snažíš maskovať tým prihriatym úsmevom? Jednoducho povedz čaute lidi som tak hrozne nerád, že sa budeme navzájom deprimovať nasledujúce chvíľke ale s pomedzi všetkých hrozných vecí, byť s vami mi prišlo najznesiteľnejšie.“ Nedalo mi, aby som sa, akokoľvek že Tika, ale zastal. „Marlow, tak by si to urobil ty ale on je on. Mohol by si mi povedať čo si taký namosúrený?“. Marlow si pritiahol nohy ku brade a hodil na mňa pohľad plný niečoho, čo pohľad normálneho smrteľníka nikdy neobsahuje. „Je to len vyžírka, ktorá má naviac dôvod k úsmevu. A nemám ho rád, tak ako ani teba Morbi. Ale ty mi aspoň dáš najesť a posteľ, takže máš pre mňa cenu. Ale čo vás ja vôbec otravujem svojou existenciou, idem ku kompu, kde dúfam že zhnijem skôr, než mi nájdete zmysel života, ktorý by som aj tak odmietol.“ Načo sa odšuchtal do provizórneho štúdia. Áno mali sme ho, keďže jediná suseda, bola i tak hluchá, takže sme nemali problém. V dome zo štyrmi bytmi, z nich dva okupovali naši ľudia a jeden bol prázdny, bolo sveta žiť. „Dnes mi príde nejaký menej deprimovaný, dokonca aj povedal tri súvislé vety.“ Prehodil Tiko len tak ledabolo, „ Fajn, v predsieni je pivo, dal som ho na chlad, a v bruchu prázdno, kedy bude pizza Morbi?“ „Sér na pizzu,“ zavrčal som, „je nedeľa a v nedeľu je kura. A prestaň hulákať do mobilu, keby si nevrešťal ako na pranieri, Marlow by ešte spal. Na stole je pár akordov, ktoré ma v noci napadli, zober si gitaru a zahraj mi ich, chcem vedieť tvoj názor.“ Neboli sme nejaká prevratná kapela, len taká miestna, no mne vždy záležalo na názore zvyšku.
– „Stačí na španielke Morbi? Nejako sa mi nechce zapájať aparatúru.“
– „Jasan poho Tiko. Efekty a podobné veci budú neskôr, je tam len kostra.“
Pokračoval som vo varení, kým Tiko brnkal a upravoval moju večernú prácu. Z toho čo som počul robil len málo zmien. O chvíľu prestal a ja som počul bubny. Vbehol som do skúšobne a videl Marlowa tak, ako ho máme radi. Za bicími bol vo svojom živle, a už kombinovali s Tikom nový song. Fajn mládež, poďte sa najesť lebo keď sa zažerieme do tohto tak to kura sa pridá na zoznam plesnivejúcich súčastí domu.“
Keď bolo kurča zošrotované, dali sme sa do príjemného klídku, pri ktorom si Marlow ušúľal práska, a Tiko pustil rock. „Tuším, že táto skladba by mohla mať úspech...“ prehodil som, vyberajúc zo sáčku čipsy. „Tušíš?“ Ozval sa Marlow, „Ty ozaj TUŠÍŚ? Uvedomuješ si čo to je? Človek vlastne nič netuší kým sa to nestane a potom pochybuje či sa to stalo a ak sa to stalo prečo sa to stalo a nestalo niečo iné, a tak dookola. Je to zvláštne a mam na to teóriu ktorú si zatiaľ vypočuli len dva hriankovače, ktoré odvtedy neurobili ani jeden toast. Takže ju nebudem ani uvádzať. Veď aj tak by nikoho nezaujímala, veď čo už niekoho zaujíma to čo zaujíma len mňa a nikoho iného. Ja si teda zas pôjdem do kúta rozjímať nad vlastnou nepotrebnosťou, a ak by ste niečo potrebovali, neobťažujte sa lebo ja to isto nemám a ak mam nedám.“ Na čo sa opäť zdvihol a trúsiac popol okolo seba sa odšuchtal do štúdia. „Ten chalan ma desí,“ prehodil Tiko, „a ak s tým neprestane budem deprimovaný aj ja.“ Skoro mi vypadol hrnček s čajom. „Počuj Tiko, a čo bude nasledovať potom? Ofina do oka a lá Lučenič, omdleté 16cky a čierny lak na pazúroch? Hráme rock, môžeme metal, mne je jedno, ale Emo nebudeme aj keď máme Marlowa!“ Tiko sa pobavil nad mojím výbuchom a zozadu Marlow zaškrečal niečo v zmysle ešte raz ma označ za emo a rozflákam ti papuľu hasákom, pričom bolo jasne počuť ako sa jedna činela stala terčom útoku jeho slabých nervov a to Tika ešte viac vyburcovalo do hlasného rehotu. Odrazu sa Marlow zjavil vo dverách. „Pozrite chalani, viem že moja spoločnosť je tu viac ako nevítaná, a deprimuje Vás, no ak ma nemienite vyhodiť, správajte sa ku mne aspoň trošku s citom!“
– „Pozri Marlow, berieš to príliš osobne, ako vlastne všetko. Nesmial som sa na tebe, šak Morbi?“
– „A čo ja viem?“ nechápal som jeho snahu nájsť u mňa oporu.
– „Ty vole, Morbi, šak som sa rehotal nad tým ako si vybuchol!“
– „Keď trepeš neskutočné koniny, akože nemám vybuchnúť? Idem von, vy dvaja sa tu depkujte, ja potrebujem v nedeľu pokoj“
Nato som sa zdvihol spolu s dvoma tonami štipľavého prachu zo storočnej špiny vystlanej molitanom aby sa na nej dalo sedieť a šiel von do slnečného júlového dňa.

2.

„Tak čo Marlow, nezahráme sedmu?“ Pozrel som sa na tú kreatúru, čo ešte aj po Morbiho odchode sa hral s našou vežou. „Prečo si tu ešte? A prečo sa tvoja večná ignorancia rozhodla znížiť sa na moju úroveň? Keď mnou tak večne opovrhuješ prečo nie aj teraz? Či keď Morbi odišiel už ti je zrazu aj Marlow dobrý?“ Ešte sa aj díva na mňa ako na vola. „Marlow, ja proti tebe nič nemám, jediný kto medzi nami robí rozbroje si ty! A dobre to vieš.“ Fľochol som na neho pohľad nevraživosti a odišiel do kúpeľne. Jediné miesto, kde sa cítim dobre. Je to malé, zle osvetlené a dá sa to zamknúť. A na rozdiel od hovnibúdy je tam aj zrkadlo. Tak som sa zamkol vysadol na starú tatramatku a kukol sa do zrkadla pred sebou. Zo zrkadla už na mňa nehľadel Hugo, moje obľúbené meno z troch, ktoré mi rodičia vybrali. Dve krstné a jedno birmovné, asi aby som sa nenudil pri predstavovaní, alebo aby som spoločnosť unavil ešte menom a nemuselo dôjsť na moje myšlienky. Nakoniec ma kamaráti začali volať Marlow, hoci som nikdy nepochopil prečo. A ten čo na mňa teraz hladí ako puk, je ten Marlow. Podliate oči, vpadnuté líca. Marlow ma úplne ovládol a ja som ho za to nenávidel.
– „Tak čo ty prasa, zasa nevydarený deň?“
– „Nedráždi ma, nemám náladu na niekoho tak nepotrebného ako si ty“
– „Si na Tika hnusný vieš to?“
– „Pozri mám dosť nechutný deň aj bez tvojich kecov, prečo nejdeš otravovať iného?“
– „Daj mi telo a ja pôjdem Marlow..“
– „NEVOLAJ MA MARLOW!“
– „Áno, je urážka volať ťa mojím menom, ale rovnaká urážka je pre mňa počuť ako ťa iný volajú tak.“
– „Nieeeee daj mi pokoj nechcem ťa!“
Nie, nie, prečo mi to robí? Prečo ma týra? Auajs, toto bolelo, prečo ma hodil do vane? Asi sa nechcel pozerať na mňa v zrkadle. Je mi zima, to chladí ten smalt. Cítim ako sa mi celé telo trasie a bolia ma kĺby strnuté v bolestivom kŕči. Niečo červené steká po stene vane, skúsim to ochutnať. Je to krv, kde sa tu berie krv? Asi zo mňa... Tá sviňa nám rozbila o smalt hlavu! Pritiahnem sa a skúsim na seba pustiť sprchu, a áno ide to. Teplá voda. Chutí mi. Je teplá. Sfarbená do ružova keď si striekam na hlavu. Tričko sa naliepa na moje vychudnuté telo. Spomínam si na kurča, ktoré sme mali na obed, no hneď po tom som ho vydávil. Marlow nechce aby som jedol. Je to pôžitok, a ten nie je dovolený. Ešte že odišiel lebo sa hnevá a ja si môžem pustiť sprchu. Trasie ma ale je mi teplo. Morbi nemá rád tiež keď púšťam zbytočne jeho vodu. Kto má na mne niečo rád? Som zbytočný. Niekto klope, a všetko naznačuje že Tiko tu ešte je a ide otvoriť. Prečo ho nemám rád? A prečo by som mal? Je to žid. Ale to by nevadilo. Volá sa Dávid Goldštajn, no každý ho volá Tiko, no nie, ani to mi nevadí. Bavia sa o mne, nepočujem, ale nech prišiel hocikto, iste sa bavia o mne. Áno, a preto ho nemám rád, večne kuje plány proti mne. To je to. Chce moju, Hugovu, posteľ vedľa Morbiho. A tak aj teraz kuje plány proti mne. Preto ho nemám rád. Chce ma vyhnať. A to je neodpustiteľné, ja som tu doma. Ja som tu doma, môj kamarát Morbidus ma tu prijal, a dovolil mi volať ho Morbi. Dokonca ma spravil bubeníkom. A ja mám bicie rád. Vtedy som si istý že som to ja, vtedy ožívam, Marlow neznáša ich zvuk, on vtedy odíde. A som to len ja a môj svätý priestor. Na pódiu sa behá kade tade, ale tam kde je bubeník, nik nechodí. Bubeník nemusí upozorňovať pohybmi. Keby nebol on, kapela by padla. Niekto musí viesť rytmus. Pam pam parara cin cin tam tam tampa pamama aram pam pam pam aaaaaaa nie. Nie inak. Nejde mi to, potrebujem práska. Odchádzam z kúpeľne do brlôžku. Tiko sedí s dievčaťom, poznám ju? Asi, no teraz je dosť vydesená pohľadom na mňa, aj keď jej to na tvári nevidno. Ale iste je. Mám len spodky a tričko. A ešte jednu ponožku, bohvie odkiaľ a odkedy. Idem do spálne a zakutrem sa do handier na mojej posteli. Práska si nedám, celý sa trasiem, neudržal by som ruky. Ja radšej zhltnem tabletky na spanie, v spánku ma nebude bolieť celé telo. Vyberám si spod vechťa čo mám ako vankúš krabičku, ktorá mi nebola zhabaná. Nikto nevie ako svoje liečiky potrebujem. Som chorý a chorý sa musí liečiť. Spánok najlepší liek, hovorievala mama keď som mal chrípku. Mamiiii! Kde si? Chýbaš! Ja viem že si od havárie v nebíčku, ale chcem ťa aj tak! Plačem do vankúša z ktorého cítiť zaschnuté sliny, semä a slzy. A pleseň. Ale tá vlhká neznesiteľná pleseň je tu všade. Okrem Morbiho kuchyne. Tam nesmie. To je zákon. Ocko, mama, prečo ste ma opustili. Do Morbiho kuchyne nesmie nič, čo on nedrží v rukách. Bola to nehoda, kamionista zaspal a vošiel do protismeru. Bolesť na celom tele. Plačem. Tvoj otec sa snažil zrážke zabrániť. Tiko stojí vo dverách. „Si OK Marlow?“ Boli mŕtvy skôr ako začalo auto horieť. „Askya volaj, či boha, nevolaj nikoho, poď sem! Alebo po auto, Marlow sa asi predávkoval!“ Nepredávkoval a nestar sa žide, Hugo potrebuje spánok. Spánok. Bolesť poľavuje. Zas vidím mamu, ocka. Spánok je fajn. Cítim to. Niekto mnou myká. Ja sa nezobudím. Spánok... Mama... Otec... Kamionista... Marlow... Bolesť...

 Blog

2 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu