Moje meno je Clémence. Pochádzam z Belgicka a vlastne tu aj žijem. S mojimi podarenými rodičmi a bez súrodencov. Od malička hýčkané dieťa zbohatlíckeho tatinka, moja matka bola krásne mladé dievča, keď si ju môj otec všimol, ale to nie je dôležité. Toto je môj príbeh! Nuž, som veľmi sebecká, lenivá a šialená. Nie som však už žiadne dieťa, mám 19 a cítim sa na 19. Snažím sa žiť tak aby sa mi to páčilo, no zároveň rešpektovať všetky pravidlá, teda neprekračovať morálne bloky, ktoré som si tak starostlivo postavila. Byť tajomná a nedosiahnuteľná, bohužiaľ sa mi to nedarí nakoľko moja povaha je príliš spoločenská a veselá. Chcela som vždy mať veľa priateľov, ale väčšinu som stratila práve kvôli svojej výbušnosti a nespútanému temperamentu. Otec Belgičan a matka Nemka, kde sa to vo mne berie? Odkedy som stratila zopár priateľov - tiež deti zbohatlíkov - uzavrela som sa pred svetom. Nie pred všetkými, ale okrem hŕstky ľudí neostal nik. Nešťastný osud? Och, to nie, len sa presťahovali do Bruselu, Namur pre nich už nie je dosť luxusný. Škola, no áno, aj do školy chodím. Nemám rada nepárne čísla a tak sa učím na dvojky. Učiteľov aktívne komandujem správnymi odpoveďami, ale potom sa jednoducho seknem a do písomky nenapíšem nič. Skrátka vždy z toho vyjde dvojka. Moja matka, s ktorou žijem, si ma nevšíma. Môj otec príde domov raz za týždeň a to je taký unavený, že moje neustále kecanie ho uspáva ešte viac. A tak teda všetko čo robím a čo zažijem (nie, že by toho boli kvantá) dávam na papier. Nie som v tom dobrá, nie som takmer schopná udržať si známku z francúžštiny na prijateľnej úrovni. Nevadí. Aj štvorka je párne číslo.
Niekedy na mňa všetky pocity doľahnú, dopadnú, zrútia sa a rozdrvia ma. Vtedy upadám do ťažkých stavov kedy by som najradšej doma vybielila lekárničku a potom so spokojným úsmevom zaspala a už nikdy sa nezobudila. No od posledného výplachu žalúdka som sa k nej radšej ani nepriblížila. Obdivujem svoju matku, že so mnou dokáže žiť, občas som taká histerická, taká prehnane citlivá alebo zasa naopak bezcitná, že sa čudujem, že ona zo mňa ešte neskončila na psychiatrii. Napriek všetkému ju mám rada. Kto iný ak nie ona by sa o mňa staral tak dobre? Vždy som si myslela, že v puberte svojich rodičov znenávidím, ale vlastne v tom období mi neostal nikto len oni. No dosť bolo sentimentálnych kecov.
Môj psychický stav je celkom v poriadku, relatívne. Som šialená, ale tak v norme, nie netrasiem sa a nedostávam záchvaty, ale o tom potom. Fyzicky je to horšie. Som chudokrvná a alergická na falošných ľudí, veľmi sa bojím tmy. Som blázon, ale myslím si, že všade by mi bolo lepšie ako na tomto svete, ale pšššt. Moja matka to nesmie vedieť. Zabilo by ju to. Je to dobrá žena.
Som mladá a pobláznená, no v stavoch úzkosti som niekým iným, neviem kto som, ale som si istá, že to chcem za každú cenu zistiť. Kto je tá bytosť, ktorá mnou lomcuje ako sa jej zachce? Tak toto teda nie. Nenechám sa ovládať od nejakého pribrzdeného démona čo si nevie nájsť lepšiu obeť!
__________________________________________________________________________________

V poslednom čase sa cítim neobyčajne skľúčene, mám dojem, že už nikdy nemôžem ostať nepozorná. Nikde nie som sama. Stále ma niekto sleduje, som prenasledovaná vlastným tieňom, ktorý však nie je môj vlastný, bojím sa. Tieto stavy sa striedajú so silnými pocitmi uvoľnenia, zrazu som voľná ako vták, vtedy si myslím, že je to len paranoja čo mi vnukla také čierne myšlienky no keď to príde znova, je to zlé. Veľmi zlé, čoraz horšie. S ďalším záchvatom úzkosti prichádza ruka v ruke silnejšia depresia a ja sa občas nechcem dožiť rána, pretože mám strach o svoj mozog. V noci si nechávam svietiť a hlavu si obmotávam alobalom, zlé duše a mimozemšťanov to vraj zabrzdí. Raz som v noci mala sen, že niečo prišlo ku mne do izby a keď to bolo už úplne blízko pri mne, spojilo sa to so mnou tak, že mi to cez hruď vošlo do tela a už sa to nikdy nerozhodlo opustiť moje chradnúce pseudotelo. Naozaj to bol len sen? Vtedy to všetko začalo. Niekedy som ako zmyslov zbavená, neviem čo robím a Namurčania ma už nazývajú miestnym bláznom, možno na mňa ukazujú prstom, ale neviem, vôbec neviem prečo. Vidím to len keď som pokojná, ktovie čo vystrájam, keď to naozaj nie som ja. Moja matka je zo mňa na prášky, môj otec to najskôr asi ani netuší. Určite sa fláka, je niekde v Amerike a na nás si ani nespomenie. Teraz mám svetlú chvíľku, neviem dokedy to potrvá, ale už nechcem zažiť tie muky. Som zúfalá, bojím sa dňa, noci, tmy aj svetla, je to hrôzostrašné. Všetko – aj ten najkrehkejší motýľ – mi naháňa bytostný strach. Bože, čo sa to so mnou deje. Tak dlho som sa neobracala na Boha, myslela som si, že sú to len bláboly, ale teraz viem, sama zisťujem, že On je ten jediný čo mi dokáže pomôcť. Ak nie on tak potom už len Zubatá.
Zavriem denník do ktorého som si doteraz len nečitateľne čmárala pretože mi prišlo akosi nevoľno. Chcem vstať, ale niečo mi nedovolí odlepiť sa od čalúneného povrchu kresla, nič hmotné, ibaže tá neviditeľná sila manipuluje mojim telom, myseľ mám zatiaľ čistú, no sama viem, že už nie dlho. Privriem oči a snažím sa rozdýchať to a možno nerozdýchavam, možno sa len psychicky pripravujem na to, čo príde o pár sekúnd. Nechty zaryjem do doposiaľ neporušeného povrchu kresla a v hlave mám všetko, jeden veľký guláš. Neviem nad čím skôr premýšľať, to je pôsobením Toho. V poslednom čase sa To už nedalo zakrývať, prešlo to do ďalšieho levelu, vyššej a ťažšej formy choroby a navyše moja mama ma má príliš dobre prečítanú aby si to mohla nevšimnúť. Boli sme u rôznych tých takých pánov v bielych plášťoch, ale všetci tvrdili, že je to stres alebo snaha na seba upútať. Idioti! Všetci do jedného! Dokážem predsa na seba upútať aj iným spôsobom ako tak, že sa budem hrať na schizofreničku. Niekedy naozaj nerozumiem premýšľaniu ľudí. Možno preto, že ja ním už nie som? To nikto nevie, ale ja sa to budem snažiť za každú cenu zistiť. Možno by mi pomohli bylinky alebo zmena prostredia, no to by bolo zbytočne zdĺhavé, asi sa skôr uchýlim na cestu tlmenia bolestí a strachu..
Clémence, spamätaj sa!
Moje svedomie sa ozvalo! To, ktoré bolo ticho tak dlho!
Tomuto šialenstvu odmietam veriť! Vždy si bola dobrá a relatívne slušná! Pomiatla si sa?
Ono to odmieta veriť! „Hej! Svedomie! Ako to, že necítiš to čo aj ja? Ako je možné, že nevieš čo sa to so mnou deje?“ Možno, že ty si v poriadku a to čo sa s tebou deje vlastne vôbec nie je tvoja chyba. No to mi je novinka.
V tej sekunde som si náhle uvedomila, že potrebujem pomoc. Človek, ktorý komunikuje so svojím vlastným svedomím v priateľskom rozhovore nemôže byť zdravý.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
flagrantine  27. 8. 2011 15:12
po dlhšej dobe som si otvorila tvoj profil, a ako vždy sa to oplatilo. veľmi dobre si toto viem predstaviť ako knihu, ale možno takáto poviedková forma tomu dodáva práve to čaro a jedinečnosť. skutočne, veľmi (!!!) dobré.
Napíš svoj komentár