"Štvorcové" námestie bolo vždy plné terás a ľudí, ktorí v piatok nechceli zostať len tak sedieť doma.
Keďže som nikdy nebola nejako extra veriaca, nezaujímala som sa o veľký kostol stojaci na jednej strane námestia, ktorú som požívala len veľmi zriedkavo. Nevedela som o kostole prakticky nič, ale nemala som ani nejakú potrebu ísť tam. Pri jednej prechádzke mestom som si všimla, že od námestia sa do kostola vôbec nedá dostať. Dlhšiu dobu mi to vŕtalo v hlave, no nakoniec mi to prišlo nepodstatné a jednoducho som to vypustila.
V spomienkach som sa na to miesto vrátila až nedávno, keď nám pani učiteľka dala za úlohu napísať niečo o Žiline.
Nenapadlo ma nič lepšie, len sa tam ísť pozrieť. Od mojej veľmi nábožensky založenej starkej som si zistila aspoň názov kostola, aby som nevyzerala ako úplný "antikrist", a rázne som vykročila. Obišla som budovu podľa pokynov môjho tatina a
s očakávaním som zazvonila. Vo veľkých dverách sa objavil muž oblečený v hnedom habite, previazanom bielou šnúrkou. Zbežne si ma prehliadol - rovnako ako ja jeho - a spýtal sa ma, čo chcem. Odpovedala som: „Potrebovala by som vedieť niečo o kostole. A mohli by ste mi neukázať aj katakomby, ktoré sú vraj spístupnené.“
Keď počul slovo "katakomby", zachmúril sa, ale vzapätí ustúpil z brány a povedal:,,Toto je areál kláštora kapucínov, musíme sa pohybovať potichu a svižne."
Prikývla som a vošla som dnu.
,,Pustíte ma aj do podzemia?“ spýtala som a nechcela som, aby to znelo príliš nadšene.
Kráčal ďalej, ani sa neobzrel. Pobiehala som za ním. Zrazu zastavil pred dverami s veľkou kľúčovou dierkou, z ktorej viseli staré mosadzné kľúče. Presne takýto zväzok mal zavesený na opasku. Pomyslela som si, že možno mám šťastie a stretla som sa so správcom kostola.
,,Ten referát chceš o kostole alebo o katakombách?"spýtal sa znenazdajky.
Jeho otázka ma prekvapila. Mala som pocit, že som mu nepovedala, že to bude referát.
,,To je vlastne jedno,"odpovedám. A vzápätí dodávam:,,Radšej o katakombách. Znie to zaujímavejšie.“
,,Tak dobre," odvrkne, akoby čakal, že poviem práve to druhé.
Tuším, že toto nebude obyčajná návšteva. Okamžite, ako otáča kľúčom v zámke, cítim, ako ma ovial studený vánok, no bolo to zlovestnejšie.
,,Musíš sa držať tesne za mnou," povie mních šeptom:,,mohla by si sa tu stratiť. To by si predsa nechcela.“
Len čo to dopovie, usmeje sa, ale v jeho úsmeve je niečo neúprimné. Vchádzame do tunela bez okien a svetla, bez baterky, no i bez pocitu klaustofóbie. Naše kroky sa takmer neozývajú, no v diaľke aj tak počujem vravu. V prvom momente som si spomenula na podzemnú omšu - to som hneď zamietla.
Čo ak ma ten mních vedie do záhuby? Čo ak sú tam dole desiatky detí a turistov, ktorí sa tiež chceli prísť pozrieť do podzemia, no už nikdy neuvidia denné svetlo? Zatiať, čo moje myslenie boli zamestnané úvahami, len tak zo zvyku som vytiahla mobil. Zhrozila som sa, keď som zistila, že nemám signál.
Mních sa neotočil ani nespomalil, ale povedal:,,Neboj sa, sme v podzemí. Tu zákazníkov nemajú ani ružoví, ani oranžoví, ba ani modrí."
Zasmiala som sa, lebo som okamžite vedela, že myslí mobilných operátorov. Ako sme kráčali ďalej, moje srdce naberalo väčšiu a väčšiu rýchlosť. Myslela som si, že o chvíľu zvriesknem. Potlačila som to a zahryzla som si do jazyka. Dva metre predo mnou sa mních začal zmenšovať. Pozerám, idem si oči vyočiť. On naozaj klesá! Moja bujná fantázia si spomenula na eskalátory. Uškrnula som sa. Čakám, opäť beriem do ruky mobil a v jeho mihotavom svetle vidím, že sú tu naozaj schody. Trochu neisto schádzam dolu a tu sa už hneď za kapucínom ocitám v obrovskej vlhkej miestnosti so zdobenými stĺpmi. Je prázdna? Moje oči si pomaly zvykajú na tmu a teraz neviem, či sa mi to len sníva alebo naozaj vidím jaskynné bytosti.
,,Č-č-čo to je?" vykoktám zo seba.
"Dúfam, že vieš udržať tajomstvo!" povie opatrne. ,,Netušil som, že sa ti ukážu. Sú to bytosti, o ktorých by nemal vedieť nikto okrem najvernejších členov kláštora a nášho predstaveného.
Bože môj, čo bude teraz so mnou? Kto je to? Sú dobrí? Zlí?
Mních pokračuje:,,Sú to mestskí záhradníci. Odroda trpaslíkov. Potomkovia sirôt, ktoré kedysi dávno nestihli prejsť až do Budatína a uviazli v temných chodbách katakomb. Ich zrak a telá sú už natoľko prispôsobené týmto podmienkam, že keď niektorý chcel odísť, my sme mu nebránili. No keď vyšiel na slnko a...“
Nedokončil, len sklonil hlavu.
Nemohla som to predýchať. Nevydala som zo seba ani hlások.
,,Čo si si myslela, kto sa stará o mestskú zeleň?"
Nad touto otázkou som sa nikdy nezamýšľala. Cestári sa starajú o cesty. Smetiari o smeti. Ale kto sa stará o zeleň?
,,Dokážu sa rozprávaťso stromami, a preto zabudli hovoriť našou rečou. Vždy, keď v Žiline vyrežú nejaký strom, zomrie jeden z nich. My tu máme takú aktuálnu štatistiku žilinského výrubu," uškrnie sa.
Už si nepamätám, ako som sa odtiaľ dostala, ale bola som naozaj šokovaná. Mních mi zakázal o tom hovoriť, no ja si myslím, že je to dôležité.
Necháme bytosti, aby sa starali o to, čo my ničíme a nezáleží nám na tom?
Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
personanograta
12. 2.febuára 2011 20:00
Prosím pekne! ša sa teto článokzrodil len v tvojej mimoridne hlbokej fantázi?
Napíš svoj komentár