Bola som druhým a tiež posledným potomkom verného sluhu Dánskej kráľovskej rodiny - môjho otca Polónia. Na mamu si nespomínam, jej drobné telo nezvládlo môj príchod na svet, a tak sa pobrala na lepšie miesto. Otec ma pomenoval po nej, aby som mu ju stále pripomínala. Ľúbil ju, a práve preto ma počas môjho detstva hrozne nenávidel, kvôli tomu, že som ju vraj, ako on hovorival, zničila a zahubila. Až po našom definitívnom odchode z domova a presťahovaní sa bližšie k zámku a ku kráľovi po tom, čo som získala vzdelanie, usúdil, že to nemôže byť moja chyba. Nebol veľmi bystrý.
Prešiel nejaký čas a my sme sa odcudzili. Ja som mala veľa práce - mojou povinnosťou bolo pomáhať na zámku s vecami maličkými, nepodstatnými, ba až malichernými či banálnymi.
Stala sa, pre nás všetkých, hrozná udalosť. Smútok lietal v povetrí. Tragédia zasiahla srdcia všetkých obyvateľov kráľovstva a je dôležitým medzníkom v mojom príbehu. Umrel kráľ Hamlet - jeho kráľovská duša si našla voľný priestor. Bol to čestný a múdry panovník, no umrel za veľmi zvláštnych, pre mňa ťažko pochopiteľných, okolností. Neprešiel dlhý čas a polovica obyvateľov, tých chabých pätolízačov, tancovala na svadbe brata mŕtveho kráľa a manželky mŕtveho kráľa Gertrúdy. Zvyšky z karu pojedli na svadobnej hostine. Rýchlo som pochopila to krvismilstvo, no nesmela som sa ozvať, aby sa zo mňa nestal nepriateľ štátu. A teda som mlčala!
V tom čase - pre moju osobnosť veľmi vyčerpávajúcom - ma najčastejšie posielali opatrovať slzami strápeného Hamleta. Dve kôpky nešťastia utešujúce sa navzájom. Jeho tvár ma upokojovala. S ňou v mojich myšlienkach som chodila celé dni blúzniach neschopná o niekom inom ani len snívať. Moja láska k nemu bola slepá, hluchá a nebezpečná. Až natoľko, že som kvôli nej stratila zdravý úsudok. Začínala som byť absolútne absurdne odsúdená na jeho prítomnosť. Môj rozum ostával bez myšlienok, bez hocičoho čo by nesúviselo s človekom, ktorý ma tak veľmi fascinoval, zaujímal a trýznil svojím nezáujmom zároveň. Bol tak blízko a predsa som naňho nemohla dosiahnuť. Oddeľovala nás obrovská priepasť rozdielu medzi spoločenskými vrstvami.
Neskôr sa mi vyznal, že tak isto ma neprehliada, no moja myseľ jeho sová už nevnímala. Počula som len jeho mäkký, zastretý a melodický hlas, ktorý som tak milovala, avšak nerozoznávala som slová ani hlásky. Strácala som sa v jeho pohľade, ktorý ma prebodával aj v jeho náladách. Už som nemala silu. Akoby som sa menila na živú mŕtvolu, človeka bez zmyslov alebo zmyslov zbaveného. Pomätená láska!
Jedného dňa, pamätám si len, že bolo veľmi sparno a ja som vyzerala tak bledo, oči som mala po troch prebdených nociach vpadnuté a nevedela som ani na chvíľočku vydržať pri jednej činnosti. Byť tu či tam? To je otázka! Hamlet bol uzavretý do seba, sám so svojím žiaľom a pocitmi. Sedel na opustenej lavičke uprostred zámockého parku a čítal "Slová, slová, slová" ako rád hovorieval. V tej dobe bol podráždený a tak som sa ho neodvážla vyrušovať.
Krížom cez park tiekla rieka, pri ktorej rástla kŕba, ktrú som ako malá rada okupovala. Odtiaľ bolo dobre vidieť na lavičku, na ktorej sedával Hamlet. Neviem čo ma to pochytilo, ale zrazu som dostala neskutočnú chuť vyliezť hore, spievať a pliesť vence z kvetov. Vzhľadom k tomu, že v tej dobe som všetko v hlave nemala v poriadku, poslúchla som svoje nesposlušné myšlienky. Ten čin sa mi stal osudným. Vysušená haluz stromu neumiesla moju váhu a ja som sa zrútila do temných vôd. Nemala som znalosti z plávania a pud sebazáchovy sa vypol.
No áno, utopila som sa. Nenašla som pokoj, dokonca som z výšky musela pozorovať Hamletovu smrť. No teraz sa s jeho duchom cítim istejšie, hmotnejšie. Očiam intrigánov neviditeľní, šťastní, s čistými hlavami. Konečne spolu!
Tento vlastný životopis píšem presne po roku od mojej smrti. Stalo sa veľa vecí, ale mnoho sa toho napravilo. Som síce mŕtva, ale okrem toho je všetko ako má byť.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
flagrantine
25. 6.júna 2011 19:31
no! hm. dobré to je, ale.....ešte!!
Napíš svoj komentár